Niekoľko slov na úvod....

Pred niekoľkými dňami som pomáhal pri odstraňovaní starých náterov na stenách jedného staršieho domu. Bolo možné sledovať, aké rôzne farby spočívali pod povrchom – od bielej, ružovej, zelenej, s valčekovými ornamentmi, ale i bez nich. Keď sme odkryli ten najspodnejší, zrejme pôvodný náter spred viac než 100 rokov, odrazu sa objavilo niečo,  čo v nás vyvolalo náhly pocit údivu zo všetkej tej nádhery. Na decentnom, bledučko zelenom podklade sa objavili ručne maľované kvetové ornamenty a linky, aké je dnes možné vidieť len v svadobných salónoch kaštieľov. Nádherne zdobený bol aj strop. Z jeho bledo žltého podkladu sa jemne vynímali odtiene červenej, zelenej, hnedej či zlatej farby. I keď išlo prevažne o čisto prírodné farby, boli oveľa živšie, zachovalejšie, než  sú tie súčasné.

Odstraňovaním starej omietky sme mohli vidieť aj to, aké stavebné zásahy boli na dome vykonávané, ako sa pôvodne malý domček rozrastal. Opisovaná miestnosť bola na dnešné pomery malá, ale zato útulná. Vkus, aký jej prví obyvatelia v sebe prechovávali i napriek skromným materiálnym pomerom, sa nedá s tým dnešným ani len porovnať. Najvýraznejší posun smerom nadol nastal v období druhej svetovej vojny.

Ostrý kontrast medzi predvojnovým a povojnovým obdobím sme si mohli všimnúť aj na fotografiách, ktoré sme pri vypratávaní miestnosti objavili. Tento kontrast sa prejavoval najviac na nádhernom oblečení žien, ktoré bolo často veľmi pôvabné a nechávalo vyniknúť skôr samotnej osobnosti človeka a jeho duchovnosti, než zvodom tela. To všetko samotným ženám prinášalo ochranu, ale i úctu zo strany mužov, o ktorú by mohli len ťažko bojovať, ak by stratili úctu pred samými sebou.

Rýchlosť morálneho úpadku spoločnosti od druhej svetovej vojny sa odráža prakticky vo všetkých oblastiach spoločenského života. Nedávno sa nám napríklad dostala do ruky učebnica domácich náuk pre školy meštianské z roku 1927. Lepšie povedané, našli sme ju na kope medzi knihami, určenými na vyhodenie či spálenie. Aj v nej sme našli niekoľko veľmi poučných a hodnotných textov, ktorých prirodzená obsahová hodnota, kontrastuje s hodnotami, presadzovanými v oblasti výchovy v súčasnosti. Myslíme si, že tieto texty si zaslúžia, aby boli vyzdvihnuté zo zabudnutia, a preto Vám v nasledujúcich riadkoch prinášame aspoň niekoľko z nich v pôvodnom znení.

Nech by bol však úpadok spoločnosti v porovnaní s minulosťou akokoľvek veľký, nemá nás poznanie tohto javu priviesť len k bezduchému pohoršovaniu sa, pretože to by nás nikam nedoviedlo. Skôr naopak, má to byť pre nás výzvou dokázať sa opäť vrátiť na pôvodný stupeň ľudskosti, ba ešte ho zvýšiť.

Redakcia

Učebnica domácich náuk pre školy

1927

Žena v rodinnom  živote

           Žena môže a má byť zakladateľkou i strážkyňou domáceho blahobytu a srdcom rodiny, v ktorom leží poklad vľúdnosti, ochoty, dobroty, trpezlivosti, lásky, útechy a obetavosti.

          Aby tak žiť a jednať mohla, predovšetkým je treba, aby bola pracovitou, snaživou a vytrvalou. Gazdinká vykonáva najväčší diel domácich prác, opatruje a vychováva deti, keď niekto v rodine onemocnie, stáva sa opatrovateľkou....

          A rásť musí duševne súčasne s deťmi, aby ich duchu stačila, rozumela ich záujmom, túžbam a prianiam. Keď tak stálym sebavzdelaním nerastie, prestáva byť matkou duší svojich detí.

          Žena mocou svojej lásky prekonáva všetky prekážky. Za to, čo pre rodinu nezištne koná, dostáva lásku mužovu a detí. Slovami útechy podporuje ho v boji životnom, a svojou účasťou na všetkej jeho práci povzbudzuje ho ku ďalšej činnosti.

           Žena lenivá, nesvedomitá, sebecká a neuvedomelá je nešťastím celej rodiny. Muž opúšťa takú domácnosť a vzďaľuje sa od nej, lebo neprívetivá domácnosť mu neposkytuje odpočinku, zotavenia a rozveselenia po dennej namáhavej práci.

            Len tam je šťastné a spokojné manželstvo, kde po boku uvedomelého a vzdelaného muža je uvedomelá, dobrá žena, ktorá si je vedomá svojich povinností a s láskou ich plní. Bohatstvo nevytvorí radosť a chudoba nezaviní žalosť, ale nesúlad, rozbroje a sváry v rodinnom živote sú zdrojom doživotnej bolesti a smútku.

Žena vo verejnom živote.

          Žena, ktorá dobre vedie svoju domácnosť, v rodine svojej pracuje a zo svojich detí vychováva riadnych, uvedomelých ľudí pevnej povahy, vie im v srdce vštepiť lásku pre všetko dobré a krásne, tá vyplnila dobre svoj úkol jako matka príslušnica svojho národa...

Žena a deva v cudzích službách

         Muž a žena sú od prírody rozdielni, odtiaľ i rozdielny úkol v ich živote. – Muž-otec rodiny je povinný vydržiavať rodinu. V niektorých rodinách výrobok muža nestačí a nútená je pomáhať aj žena, aby deti dostaly chleba. Často sa musí starať muž aj o svojich lebo ženiných rodičov: vtedy matka zastane práce a výrobok ženy sa tým umožní. Podobne je tomu aj v rodinách bezdetných kde žena môže zastať oboje.

       Je viac žien ako mužov.... Nemôžu sa všetky vydať, a tie, ktoré sa z vlastných prostriedkov živiť nemôžu, hľadajú zamestnanie v cudzích službách.

        Slúžkou byť nie je najsmutnejší údel dievčaťa. Slúžka koná prácu, bez ktorej sa nemožno obísť, ona opatruje deti a spievajúc im a rozprávajúc pohádky, udržuje v rodinách národnú poéziu....

O slušnom a mravnom chovaní v cudzine

        Deva samotná na ceste sa riadi heslom „Nestarať sa o iných”. Nezavádza rozhovor s nikým, obzvlášť nie s mužmi, na slušnú otázku odpovedá krátko, na dotieravé poznámky a reči neodpovedá. Nezabúda na dôstojnosť mravnej ženy a devy. K deťom je láskavá, k ženám prívetivá, k mužom hrdo zdržanlivá.

          Nezavádzajme rozhovory s nikým, nedajme sa zlákať žiadnymi sľubmi. Veľké nešťastie stihlo už mnoho dievčat že odišly s neznámim mužom lebo ženou, ktorí im sľubovali nocľah, pohostenie lebo službu.

Duševný vývoj dieťaťa

           Matka, otec ešte v perinke vychováva dieťa svojou láskou. Keď dieťaťu doprajeme slnca, vzduchu, pohybu, vody a zdravej stravy, to bude dobrá výchova tela. Duša detská sa vychováva príkladom. Malé deti napodobňujú všetko, dobré i zlé, lebo všetko čo vidia u starších, považujú za dokonalé. Rodičia sú dieťaťu najpôsobivejším príkladom a vzorom....

           Jakými chceme mať deti, takými buďme najprv sami!...

           Sľuby, deťom dané, vždy napred dobre rozvážme a potom bezpodmienečne splňme. Ak sa z daného slova vymlúvame my, budú sa nám vymlúvať aj deti. Nikdy nedopusťme, aby deti zistily že medzi našimi  slovami a skutkami niet súhlasu, že inak hovoríme a inak jednáme, že sami konáme to, čo u iných odsudzujeme. Keď deťom vštepíme bezpodmienečnú úctu a lásku ku pravde, dali sme im najnebezpečnejšieho vodcu v živote.

              Dobré spôsoby sa chytro naučí to dieťa, ktorého rodičia i doma dbajú na spôsoby a jemné ohľady. Avšak, kde tento stály a dôsledný príklad chýba, kde rodičia chcú vychovať svoje dieťa len napomínaním a hrešením, ale sami sa chovajú práve opačne, tam vyrastie z dieťaťa človek neobratný, neogabaný, ktorý sa naučí jemnému chovaniu až na vlastnej škode a s mnohými nepríjemnosťami....

Dbajme aby dieťa včas si vedelo voliť priateľov a spoločnosť ušľachtilú, aby sa riadilo porekadlom:  „Povedz mi, s kým obcuješ, poviem ti kto si“ a poznalo, že pravé priateľstvo len medzi dobrými je možné, lebo podmieňuje mnohé cnosti....

Dospievajúce dievča

          Dievča dospieva v našom podnebí asi v 14. roku. Dospievanie je druhým narodením človeka, lebo v tej dobe sa rodí človek v plnom smysle slova, myšlienkove, citove, snahove a celou svojou povahou....

            V dobe dospievania prejavuje sa silne schopnosť myslieť, samostatne spracovať všetko, čo nasbieraly smysly. Cit je neustálený a výbušný. Deva túži kričať, behať, skákať...

            Sú to posledné výbuchy mladosti a čím sú silnejšie, tým je väčšia nádej, že z dievčaťa bude silnejšia a zdravá žena. Veselosť a živosť nie je nič zlého, zlá je lož, pomluvačnosť, zahálka, nenávisť, krivda, pôžitkárstvo, poškvrnenie cti a pod.

           Hneď po tejto bujnosti, ba priamo z nej, vyrastá čisté nadšenie. Srdce sa otvára, dievča si robí plány do budúcnosti. A túži hodne vysoko.

           Dievčiu cnosť chráni predovšetkým stud, to je anjel strážny všetkých ľudí, druhý je cit pre česť a k nim sa druží silná, pevná vôľa. Urobme vše možné, aby sa stud zachoval: varujme sa všetkého, čo by mohlo stud opustiť. Dievčatá práve v dobe dospievania sa majú šatiť chudobnejšie, nevábne, ich šaty majú byť voľné a rasnaté. Druhým ochrancom cnosti je česť. Čo je česť? Človek si uvedomí mravnú svoju hodnotu, na pr. dievča si uvedomí, že je dobrosrdečná, ctnostná, vzdelaná a že nikomu neukrivdila. Inde si zas uvedomí, že ju ľudia pre také vlastnosti ctia, chovajú sa k nej láskave a úctive. Z toho vyplýva ľúby cit – česť. Kto sa raz združil s týmto citom ten tak ľahko neklesne.

          Učte chlapcov ušľachtilosti a cnosti, učte ich príkladom! A samy svoje pohlavie ctite!

„Som deva“, to je titul veľký, titul cnosti a ušľachtilosti, za ktorý požaduje úctu u mužov. Kde vstúpi dievča tam nech hneď zavanie cnosť a jemnosť....

          V bode dospievania najmocnejšia a najbúrlivejšie sa hlási cit lásky. Prvá láska pôsobí mocne na celý život každého človeka. Ale je čistá a ideálna, je tým najkrásnejším, čo človek prežíva. Milujúca deva nech sa hodne zamestnáva, aby myseľ svoju obracala inam a nezapadla celkom v lásku. Pilná práca, obzvlášť telesná, privádza dobrý spánok, ktorý devy potrebujú. Je nemilo pozorovať dievča celkom do lásky ponorené a zanedbávajúce svoju prácu; svedčí to na slabú vôľu. A práve vôľa je najmocnejším ochrancom cnosti. Mravne silnú vôľu ukážeme, keď sa naučíme ovládať všetky pudy a vášne.

          Stálym cvikom, že si odopreme obľúbené jedlo, zábavu, premáhame únavu, spánok, pocity bolesti, v konaní vecí nepríjemných a obtiažnych sa zosiľuje vôľa.

           Pokrok ľudstva nie je možný v žiadnom smere bez sebaovládania každého jednotlivca; z mravnej pokleslosti sa vymanie ľudstvo len tým, že dušu oslobodí z pút sobectva a všetky jej sily postaví do služieb obecného dobra.

            (Text bol uverejnený v pôvodnom znení. Koniec prvej časti)