Tajomstvo hojnosti

Rozprávka nielen pre deti

Vážení čitatelia, aby sme potešili nielen Vás, ale i naše deti, prinášame Vám v nasledujúcich riadkoch  rozprávku z hlbokým duchovným obsahom. Víťazí v nej dobro nad ľstivým zlom a svoju významnú úlohu v nej zohrávajú aj prírodné bytosti, na ktoré moderný človek zabúda, ale ktoré skutočne existujú. Želáme Vám pekné chvíle pri čítaní a hlboké precitnutie v duchu čistej detskosti.

Kde bolo, tam bolo, ďaleko, ak nie ešte ďalej, bola raz jedna malebná dedinka. Obklopovali ju vysoké hory plné ihličnatých a listnatých stromov, ktoré sa strácali v nedohľadnej belasej oblohe. Pretekali ňou početné pramienky riek, perlivo stekajúce zo strmých skál. Ľudia i lesná zver prichádzali, aby si z nich zakaždým načerpali dostatok vody a mohli sa radovať z nádherného života. Aj polia v tejto dedinke boli výnimočne krásne, rozľahlé a starostlivo obrobené láskavými ľudskými rukami do najmenších detailov. Podobali sa zlatistým morským pláňam. To preto, že slnko svojimi žiarivými lúčmi sfarbilo vždy na sklonku leta do zlata tisícky obilných klasov, z ktorých si ľudia vyrábali múku na chlieb. Všetci prežívali v srdciach skutočnú lásku, harmóniu a vôľu žiť nekonečne. Aj keď sa obloha zamračila a z temných mrakov vystreľovali blesky, ostro ožarujúce celú nebeskú klenbu, predsa to nikomu nenaháňalo strach. Každý vedel, že nad mrakmi panuje stále žiarivé slnko a že ich skôr či neskôr prežiari. Dievčatá nosili vo vlasoch vence z lúčnych kvetov, ktoré umocňovali nádheru ich dlhých, prevažne svetlých šiat. Každý človek v dedinke sa snažil pomáhať blízkym, obzvlášť, keď niekto trpel v núdzi nedostatkom niečoho, čo je pre radostný život potrebné.

Zdalo sa, že časy hojnosti nebudú mať konca a večnosť bude ich údelom. Avšak, hoci si to nikto neželal, po istom čase sa prihodilo čosi nečakané. Z dostatku a všetkej hojnosti sa jedného dňa začali obyvatelia dedinky správať k sebe trochu... čudne. Čím sa mali lepšie, čím hojnejšie ich život obdaroval svojimi vzácnymi darmi, tým menej mysleli na svojich blízkych a ich skutočné potreby. Každý si všímal stále viac sám seba a uprednostňoval svoje blaho ako najväčšiu potrebu pre život pred všetkým ostatným

Trvalo to dlho, veľmi dlho, až sa napokon stalo niečo strašné. Ľudia nič netušiac upadli natoľko, že prestali poznať aj svojich najbližších susedov, s ktorými sa dovtedy navštevovali. Tak sa často stávalo, že niekto trpel bolesťami či strašnou chorobou vo svojom dome, no nemal ho kto navštíviť a podať mu pohár vody, pretože i najbližšiemu susedovi padlo nevýslovne zaťažko premôcť sa a prejsť cez cestu kvôli niekomu inému.

Zato mnohí muži i ženy mali stále viac starostí s tým, čo si budú obliekať. Pre nečinnosť s lenivosť tak veľmi stučneli, že sa už nezmestili do svojich šiat. Možno nebudete veriť, ale podobali sa čoraz viac skôr na okrúhle prasiatka než na hrdých, krásnych a ušľachtilých ľudí. Ach, bolo to nevýslovne smutné i smiešne zároveň.

Avšak ľudia neboli ponechaní napospas vlastnej záhube a úplnému zoškliveniu, akoby sa mohlo zdať. Správy o ich zlom konaní sa rýchlo ako varovná zvesť rozniesli na krídlach vetra po celom kraji. Dostali sa aj k všetkým bytostiam, ktoré sa od nepamäti s láskou starajú o krásu okolitej prírody, dávajúcej všetkým i úrodu pre život.

Jedného rána sa všetky prírodné bytosti - gnómovia, pracujúci v jaskyniach pod povrchom zeme, trpaslíci, obrábajúci pôdu, víly, tancujúce na lúkach, obri, vzdušní sylfovia, elfovia i ohniví salamandri - stretli na veľkej poľane, porastenej pestrými kvetmi, a po dlhej porade si vytýčili dôležitý a krásny cieľ – pomôcť ľuďom opäť nájsť stratenú lásku a vzájomné porozumenie, ktoré by im otvorilo srdcia.

 A tak sa rozhodli, že sa k nim láskavo prihovoria a vysvetlia im, že sebectvo je príčinou utrpenia a ťažkého života, no štedrosť, snúbiaca sa so skromnosťou a nezištnou obetavosťou je nevysychajúcim prameňom šťastia a hojnosti. Predsavzali si odovzdať ľuďom tento odkaz a verili, že keď sa o tom dozvedia, iste nebudú s vlastnou premenou váhať ani sekundu, ale všetko zlé zmenia ihneď k lepšiemu.

Žiaľ, hoci sa o tom ľudia dopočuli  už na druhý deň na úsvite, predsa to považovali za hlúpy a zbytočný výmysel, ktorý nemá väčšiu váhu než zrnko piesku v púšti. Všetkého mali predsa nadostač. Svoje konanie preto ani trochu nezmenili k lepšiemu, naopak, dopustili, že sa ich život ešte väčšmi zhoršoval.

Keď sa o tom prírodné bytosti dozvedeli, boli celkom zaskočené ľudskou zatvrdnutosťou a pýchou. Doteraz poznali ľudí len ako súcitných, láskavých a pokorných tvorov, hodných Božieho požehnania, ktorých si smeli vážiť.

Tento stav im nedoprial pokoja. Preto opäť zvolali spoločnú poradu, tento raz na vysokom strmom brale, odvážne sa týčiacom k oblohe. Tam sa dohodli, že keď sa ľudia nechcú zmeniť dobrovoľne, pohrozia im nejakou prírodnou pohromou. Verili, že aspoň v utrpení dokážu spojiť svoje ruky i srdcia k vzájomnej spolupráci, na ktorú v časoch hojnosti zabudli.

A veru, ľudia aj tento odkaz považovali za výmysel a naďalej zotrvávali vo svojich chybách. Vtedy sa strhol prudký lejak a neustal, kým nebola na poliach zaliata polovica celej budúcej úrody.

Opäť sa stalo niečo čudné a nečakané. Namiesto toho, aby si ľudia aspoň v utrpení a núdzi začali pomáhať a hľadať k sebe cestu lásky, pomoci a porozumenia, aby mohli prežiť, povedali si: „Ach, stratili sme polovičku úrody, na ktorú sme sa spoliehali a teraz nám môže chýbať. Rýchlo, naberme si tajne každý sám pre seba, koľko sa len zmestí do domu. Veď čo ak prídu iní a my ostaneme o hlade?“

„Aké obrovské nešťastie a nepochopenie,“ zúfali si prírodné bytosti nad ľudskou hlúposťou, keď videli slepé konanie ľudí. „Ako im ešte môžeme pomôcť v ich nešťastí, keď namiesto vzájomnej pomoci, ktorej sa mohli v utrpení otvoriť, sa ešte viac boja o seba a sú ešte sebeckejší?“

 V snahe nájsť odpoveď na túto otázku zvolali bytosti opäť poradu na vysokom brale. Dohodli sa tam, že ľuďom do tretice pošlú posledné vážne varovanie, napomínajúce ich k vnútornej premene. Ak ho neuposlúchnu, silou vetra im zničia aj druhú polovicu úrody. Dúfali totiž, že keď už nebudú mať nádej na prežitie, určite precitnú a zachránia si aspoň svoje duše.

No ľudia zase sklamali. V zhone a strachu o svoju budúcnosť varovanie prírody ani nedokázali počuť, pretože celkom stratili spojenie s prírodnými bytosťami, ktoré im mali práve v tomto vážnom čase čo povedať.

Preto sa bytosti rozhodli naplniť svoj plán, hoci bol prísny. Veď ľudia si nič iné nezaslúžili. Vietor či skôr prudký víchor im zničil za jednu noc aj ostatok úrody na poliach, až ostali rovné a pusté. Keď ranné slnko ožarovalo svojimi lúčmi spoza mračien spustnuté polia, ľudia hlasno plakali a zúfali, zalamujúc rukami. Už im vlastne nezostalo vôbec nič, len domáce zásoby, na ktoré sa tak veľmi spoliehali.

Bytosti prírody netrpezlivo a túžobne čakali na to, ako sa ľudia zachovajú v tejto rozhodujúcej chvíli, či snáď pri pohľade na svoju ťažkú budúcnosť predsa len neprecitnú a konečne sa nepolepšia. Potom by im ešte bolo možné nejako pomôcť.

Avšak nestalo sa tak ani tentokrát. Ešte viac sa snažili nahrabať si každý sám pre seba zo zvyškov, ktoré ostali na zničených poliach, len aby netrpeli hladom. Tí, čo kedysi verili v Boha a Jeho Spravodlivosť, dokonca začali na Neho vzdorovito reptať a nadávať, že ich nespravodlivo a kruto potrestal. Ba mnohí v Neho prestali veriť.

Zásoby sa rýchlo míňali a domáce pivnice, kde boli vždy hojné zásoby potravín i vriec s pšenicou, zívali prázdnotou, vyvolávajúcou pocity oprávnených obáv a strachu. Ľudia začali hladovať, nevládali sa pohybovať a mnohí živorili. Dokonca aj myši poutekali z prázdnych pivníc a domov. Nad dedinkou, kedysi rozžiarenou a živou, kde všetko radostne jasalo, vznášalo sa teraz mračno beznádeje a neopísateľného smútku. Vtáctvo dávno odletelo preč do bezpečia a ryby odplávali na vzdialené miesta. Ponuré ticho len občas narúšal plač žalostne utrápených dospelých a detí, aby potom od vyčerpania a únavy utíchol.

Už sa zdalo, že niet záchrany pre nikoho, kto žil v dedinke, keď tu zrazu do nej prišiel jeden malý chlapec, prichádzajúci odkiaľsi zďaleka. Volal sa Daniel. Nebol majetný, nohy mal bosé, ale v srdci mu horel plamienok lásky a túžil ho zapáliť v každom, koho stretne.

Keď zvedavo zaklopal na dvere jedného domu v tejto prečudesnej dedinke a nikto mu neotvoril, išiel k ďalšiemu. Celý deň chodil márne z domu do domu. Zvečerilo sa a on sa rozhodol, že keď mu ani teraz nik neotvorí, vojde do niektorého bez dovolenia a zistí, čo sa deje.

A tak aj urobil. Keď otvoril dvere jedného veľkého domu, videl niečo nečakané - na posteli pred ním ležal na smrť nevládny muž, ktorý vo svojom náruči zo všetkých zostávajúcich síl držal svoj zlatý kalich, ktorý si celý život strážil ako oko v hlave a v ktorom videl svoju záchranu pred chudobou. Bol to tamojší farár. Chlapec vystrašene zatvoril dvere a rýchlo utekal do vedľajšieho domu, aby zistil, čo sa tam deje. A tam videl iného muža, ktorý sedel unavene na stoličke a v pootvorenej hrsti držal posledné tri zrnká pšenice, ktorých sa nechcel za nič na svete vzdať. Veď keby sa ich vzdal, istotne by umrel od hladu, myslel si. V každom dome, do ktorého chlapec vstúpil, našiel nejakého človeka, ktorý sa držal z posledných síl niečoho, v čom videl spásu svojho života. V jednom dome našiel dokonca dvoch mužov, ležiacich na studenej dlažbe, ktorí sa nemilosrdne pobili o posledné omrvinky chleba, ležiace neďaleko nich na stole.

Vtedy chlapec pochopil, čo je príčinou nešťastia týchto ľudí. Jeho rozplamenené srdce mu to povedalo. Silným hlasom začal neúnavne volať k všetkým ľuďom v dedinke:

„Ľudia, umierate pre svoje sebectvo, nie pre nedostatok potravy! Zmeňte svoje srdcia! Ešte existuje pre vás cesta k záchrane. Spočíva v tom, že sa podelíte s poslednými zvyškami toho, čo vám ešte zostalo. To bude pre vás to najťažšie, čo môžete urobiť, ale keď to vykonáte, prežijete  zázrak.“

Prenikavo silno zapôsobili chlapcove slová na všetkých, čo ich smeli počuť z detských úst Daniela. A stalo sa niečo krásne. V poslednej chvíli, na sklonku svojho života, sa ľudia začali otvárať novej múdrosti, ktorú počuli hlásať.

Ten, čo držal v ruke posledné tri zrná pšenice, podal dve z nich z posledných síl svojej žene, aby ju posilnil a potešil. Spolu s týmito zrnkami dával jej zo seba to najcennejšie – lásku, pretože si prial, aby žila aj naďalej a bola šťastná. Každý, kto niečo mal, hoci to bolo to posledné, dal z toho časť svojmu blízkemu. Akoby zázrakom sa ľuďom začala vracať stratená sila a vôľa žiť. Každý si povedal: „Keď mám raz zomrieť od hladu kvôli blahu iného, nech sa tak stane. Ale nech zomriem ako čestný a milujúci človek.“

Vtom prišli ľuďom na pomoc aj bytosti prírody. Nenechali ich v núdzi, keď videli, že v ich srdciach je stále viac lásky a obetavej dobroty. Všemožne sa snažili pomôcť, aby ich polia boli zakrátko opäť úrodné a plné života.

Jedného rána, keď láska ľudí natoľko dozrela, že bola znovu taká veľká ako kedysi, vyšla na pole krásna ženská bytosť, akú dovtedy nikto z nich nevidel. Mala dlhé svetlé vlasy zviazané čelenkou a splývavé zlatistosmaragdové šaty. V rukách držala oválnu nádobu z prútia plnú obilných zŕn a pôvabnými pohybmi rúk ho rozsievala na všetky strany. Bolo ho tak veľa, že celkom pokrylo tmavú zem, až sa z diaľky zdalo, akoby napadal čerstvý sneh všade, kadiaľ prechádzala.

Ľudia od tých čias nikdy netrpeli nedostatkom, pretože zvládli najťažšiu úlohu – dokázali sa podeliť s málom, ktoré im ostalo. Nezabudli, že aj v časoch hojnosti majú vždy myslieť na iných a nezištne im pomáhať svojou ochotou, obetavosťou a láskou.

Malý Daniel sa stal vzorom pre mnohých chlapcov v dedinke, ktorí zatúžili, keď trochu vyrastú, rozísť sa do všetkých krajín sveta, aby ľuďom hlásali zvesť o tom, že sebectvo prináša utrpenie, no štedrosť vždy len radosť a úrodu.

No povedzte, deti i vy, rodičia, nepridáte sa k nim?

Redakcia