Stupne na ceste k pravej ženskosti – 9. stupeň

Výchova detí

Keď žena smela prijať dar materstva, má zároveň i nesmiernu zodpovednosť za dieťa, ktoré jej bolo zverené. Je teda veľmi dôležité, aby si ešte pred samotným aktom počatia bola tejto zodpovednosti vedomá a aby bol tento akt lásky spojený s vedomím, že je pripravená prijať tento dar so všetkým, čo k nemu patrí.

S príchodom bábätka sa na matku kladie ešte väčšia potreba správne napĺňať úlohu ženstva. Výchova dieťaťa nespočíva len v slovách na usmerňovanie dieťaťa, ale predovšetkým vo vlastnom príklade napĺňania všetkých požiadaviek, ktoré sú kladené na dieťa.

Cti otca a matku. Tak znie štvrté prikázanie, ktoré aj svojím poradím v celku Zákonov Stvorenia poukazuje na nesmiernu dôležitosť jeho napĺňania. Treba ho však chápať správne. Cti otca a matku neznamená príkaz pre dieťa, že je preň nutnosťou vážiť si svojich rodičov aj vtedy, keby mu na to nedávali dôvod. Je to predovšetkým prikázanie pre rodičov. Rodičia, ctite svoju úlohu rodičovstva, ktorú ste na seba dobrovoľne vzali! Žite tak, aby si vás vaše dieťa mohlo vážiť. Buďte mu vzorom ženskosti a mužskosti. Tým, ako sa správa matka k otcovi a otec k matke, ukazujú svojmu dieťaťu, ako sa má správať muž k žene a žena k mužovi. Aký hlboký a pravý vzťah prežívajú otec a matka k sebe navzájom, takú lásku vkladajú do života i svojmu dieťaťu. Práve to jemné, čo rodičov v ich vrúcnom vzťahu obklopuje, pôsobí na dieťa najviac. Čiže každý nesúlad medzi matkou a otcom, aj keď ostáva nevyrieknutý, dieťa ihneď rozpoznáva a v jemnom žiarení sa ho silno dotýka.

Ak je teda obklopované len žiarením lásky a harmónie, je silné vo svojich citoch, nie je ochudobňované a nemá potrebu vynucovať si pozornosť svojho okolia akýmkoľvek atakujúcim spôsobom či, ešte horšie, nejakým zlým činom. Dieťa sa previňuje proti prikázaniam až vtedy, keď to nechce napĺňať. Nesmie si myslieť, že nie je tu Zemi zo svojej vôle, že za to môžu jeho rodičia. To je veľký omyl! Duch, ktorý sa narodí na Zem a, pochopiteľne, najprv vyrastá ako dieťa pri rodičoch, si totiž vyprosil možnosť inkarnovať sa práve prostredníctvom týchto rodičov, aby smel pokročiť na svojej ceste bytia o krok ďalej, k svojmu sebauvedomeniu. Dieťa či rodičia sa teda nemôžu sťažovať na to, že sú spojení v jednej rodine. Toto prianie vzniklo z obidvoch strán. Rodičia si svojím správaním, konaním a svojimi vlastnosťami priviedli do svojho príbytku takého ducha, ktorý im je svojou rovnorodosťou najbližší. Ak matka nedbala na prostredie, v ktorom sa pohybovala v dobe tehotenstva, tiež tým ovplyvnila, že je dieťa takého druhu, až to môže vyzerať, že k nim nepatrí.

Čiže je predovšetkým v rukách rodičov, aké dieťa sa narodí, a je tiež v rukách dieťaťa, kam je svojou prosbou o inkarnáciu privedené. Jeho rodičia mu tým dávajú možnosť, aby mohlo odložiť svoje chyby. Dali mu tiež svojou láskou potrebnú starostlivosť a nemajú tak v jeho dospelosti voči nemu ani žiadne povinnosti majetkového druhu. To len spoločensky zaužívané zvyklosti pre lepšie riešenie pozostalostí zakotvili do ľudských zákonov to, že dieťa má právo na majetok svojich rodičov. Ako zhubne tento zákon pôsobí na rodinné vzťahy, môžeme vidieť všade okolo seba.

Keďže každý jednotlivec by mal žiť v Zákonoch Stvorenia a naplňovať ich, musia rodičia učiť svoje deti porozumieť týmto Zákonom vo všetkých maličkostiach. Hlavne žena, ktorá vedie dieťa už od prvých krôčikov, musí ho s láskou a trpezlivou dôslednosťou viesť v zmysle Zákonov Stvorenia. Má mu jednoduchou a zrozumiteľnou formou približovať a ukazovať, čo je správne a čo je nesprávne, akým správaním dieťa škodí či ubližuje svojim blížnym, kedy je nespravodlivé či sebecké, ale tiež akými činmi môže konať dobro a dávať ľuďom radosť.

Každé dieťa potrebuje, aby mu rodičia, ktorým veľmi dôveruje, určili ako oporu hranice, ktoré nesmie prekračovať. A tieto hranice musia dodržiavať obidve strany. Tak dieťa, ako aj rodičia. Rodičia musia viesť dieťa v každej situácii dôsledne k tomu, aby sa každé jeho konanie zachvievalo v poriadku Zákonov Stvorenia. Keď dieťa tieto Zákony prekročí, musia mu dať vždy podľa konkrétnej situácie najavo, že niečo nie je v poriadku. Čím je dieťa menšie, tým musí byť tento prejav usmernenia rýchlejší a jednoduchší v nadväznosti na vykonaný čin dieťaťa, aby dokázalo ľahko a rýchlo pochopiť, že jeho prejav prekročil dané hranice. Čím je dieťa väčšie, tým je nutnejšie dokázať mu po tomto usmernení priblížiť ešte aj dôsledok jeho činu, ktorým ublížilo druhému človeku svojím nedobrým správaním.

To však musí byť vedené hlavne zo strany matky bez negatívnych emócií, v čistom, pozitívnom zachvievaní. Spôsob prejavu však musí byť dostatočne dôrazný. Nie je potrebné na dieťa kričať, stačí len s pevnosťou v hlase trvať na svojej požiadavke usmernenia a doviesť situáciu až na stupeň vyriešenia, aby dieťa dokázalo pochopiť, že je to myslené vážne, a že to s istotou platí, že nie je možné akékoľvek vyjednávanie a obchádzanie týchto neúprosných Zákonov Stvorenia. Ak matka dokáže už od malička takto usmerňovať svoje dieťa a zároveň ho obklopovať svojou hrejivou láskou, potom jej bude dieťa vždy dôverovať a bude si ju aj nesmierne vážiť. To isté platí samozrejme aj pre otca. Je dôležité, aby rodičia dokázali stáť v najrozličnejších situáciách zhodným spôsobom, aby dieťa pochopilo, že tieto Zákony sú naozaj nemenné, a nie je to tak, že napr. matka má na to iný pohľad ako otec, a dieťa by postupom času mohlo tento stav využívať.

Dnes sa hlavne my, ženy, čudujeme, akí sú k nám mladí muži negalantní. Avšak kto týchto mužov vychovával, kto im ukazoval svojím príkladom, ako si treba vážiť druhého človeka, ako mu máme pomáhať, ako byť láskavý k druhým a ako sa vždy vcítiť do potrieb svojich blížnych? Odkiaľ majú mladí muži to všetko čerpať, keď to od svojich prvých mesiacov života neprežívali? Odkiaľ majú čerpať mladé dievčatá pôvab, ušľachtilosť, jemnú dôstojnosť ženskosti, keď takú ženskosť nikdy nevideli u svojich matiek? Ešte sa s ním nestretli.

Je nám predsa známe, aké sú vzory ľudskosti pre mladých ľudí dôležité, ako mladí ľudia radi napodobňujú všetko, čo sa im zdá byť veľké a neohrozené, čo na nich zapôsobí svojím pevným postojom.

I jednoduché dodržovanie Zákonov Stvorenia, ktoré rodiča uskutočňujú s vnútorným presvedčením a láskyplnou ľahkosťou voči Stvoriteľovi, je dôkazom vnútornej sily a pevnosti, presvedčením o správnej ceste.

Koľkokrát sme už videli obraz, ako dnešné mamičky v dopravných prostriedkoch posadia dieťa samo na sedadlo, len aby si uľahčili cestovanie, a napriek tomu, že sú tam i starší ľudia, bez ohľadu na nich ho tam nechajú sedieť.

Spomínam si na svoju matku, ktorá nás s bratom nechala vždy stáť i v preplnenej električke s poďakovaním človeku, ktorý nás chcel pustiť sadnúť, že máme mladé nožičky a vydržíme to. Bolo pre nás samozrejmosťou, že v prvom rade sedia všetci starší a chorí, a až keď je voľnejšie, môžeme si sadnúť aj my. Nikdy nás ani len nenapadlo prosíkať, aby sme si mohli sadnúť. Takých maličkostí, ktorými môžeme dávať deťom istý druh otužilosti, je mnoho, a zároveň im tak môžeme prirodzenou cestou vštepovať úctu k dospelým.

Malé povinnosti, ktoré by mohli deti primerane svojmu veku vykonávať, učia deti nadobúdať si kladný vzťah k práci. A ak sú ešte podporené spoločnou prirodzenou prácou s rodičmi, je to pre ne ten najlepší spôsob pre zdravý rozvoj osobnosti.

Rodičia dnes nemajú na deti veľa času. Keď sa matka ponáhľa, a nedá preto svojmu dieťaťu možnosť, aby sa zapojilo spolu s ňou do každodenných domácich prác, ale namiesto toho mu radšej pustí televíziu alebo počítač, odsúdi ho na istý druh samoty a nedáva mu možnosť naučiť sa spolupracovať a rozvíjať si správny vzťah k druhým. Deti sú pritom naozaj šťastné, keď môžu pomáhať, keď cítia, že ich práca, hoci aj maličká, je dôležitá, má svoju hodnotu a pomáha niekomu inému. Deti netreba zavaliť veľkým množstvom hračiek, ktoré ho aj tak v akokoľvek objeme postupne omrzia. Dieťa si na to, aby sa zahralo, dokáže nájsť napr. paličku a so svojou predstavivosťou sa s ňou pohrá rovnako radostne ako s drahým autíčkom alebo bábikou.

Najradšej bude aj tak tvoriť niečo naozajstné s rodičmi. Matka by teda mala dokázať nájsť dostatok trpezlivosti na vysvetlenie tej ktorej činnosti a byť pripravená i na určité malé škody a straty, kým sa dieťa naučí svoju novú činnosť zvládať. Trpezlivosť sa jej však po niekoľkých rokoch mnohonásobne vráti. Je to ako s rastlinkou. Keď ju budeme správnym spôsobom pestovať, vyrastie nám z nej zdravá a krásna rastlina. To však, prirodzene, neznamená hneď ju schovávať do skleníka už pri jemnom závane vetríka ani udržiavať okolo nej takmer sterilné prostredie a stále len premýšľať, ako ešte zjednodušiť rast rastlinky. Taká rastlina, ako všetci vieme, schúlostivie, zoslabne, a keď ju neskôr budeme chcieť dať von, pri prvom mrazíku bude mať čo robiť, aby prežila. Bude to pre ňu niečo neobyčajné, čo dovtedy kvôli nadmernej starostlivosti svojej matky nezažila, a bude to teda považovať za niečo zlé, čo stojí proti nej.

Matka musí teda svoje dieťa vychovávať vo všetkej prirodzenosti života, aby sa v dospelosti dokázalo postaviť na vlastné nohy a ustálo tak všetko, čo bude k nemu v realite všedných dní prichádzať, s láskavým a rýdzim srdcom.

Matka musí byť tiež schopná uvoľniť svoje dieťa, ktoré je už mladým dospelým človekom, spod svojej úlohy mamičky – vychovávateľky a musí ho od tej chvíle brať ako samostatnú, jedinečnú osobnosť. Jej výchovná úloha bola splnená a ona musí byť schopná nechať svoje už dospelé dieťa kráčať svojím životom podľa jeho úsudku. Môže mu byť oporou, a to na prvom mieste opäť svojím postojom pri napĺňaní Zákonov Stvorenia s úprimnosťou svojho srdca. Na svoje dieťa však nemá žiadny nárok a nesmie si ho naďalej nezdravo uzurpovať. Ak to dokáže, bude, naopak, obdarovaná krásnym vrúcnym vzťahom svojho dospelého dieťaťa, ktoré za ňou príde samo, cítiac potrebu byť so svojou matkou, ktorú si váži a ctí a u ktorej vždy nachádza mier, bezpečie a harmóniu, ktorú prežívalo počas celého svojho detstva v jej blízkosti.

Rovnako si od obidvoch rodičov odnáša dar lásky, pokiaľ smel jeho duch pri nich prežívať silný a pravý vzťah plný lásky, úcty a porozumenia. To bude preňho oporou v prežívaní jeho partnerského vzťahu. S rovnakou úctou si bude hľadať blízkeho človeka opačného pohlavia, aby mohol prežívať i v dospelosti lásku, ktorá ho sprevádzala celé detstvo. Taký jednotlivec býva citovo vyzretou a silnou osobnosťou a nemožno ho v dnešnej dobe prehliadnuť. Zatiaľ je takých mladých ľudí ako šafranu, ale sú.

Každá žena, ktorá si to všetko uvedomí, môže prispieť k tomu, aby sa buď rodilo viac čistých duchov, alebo bolo výchovou nielen vedených, ale i prebúdzaných mnoho ďalších mladých ľudí. Vo veku dospievania, keď precitá jemnejšie citové vnímanie, sú mladí ľudia nesmierne vnímaví na všetko, čo je naozajstné a pravé, a tak isto nesmierne kritickí k všetkému, čo vnímajú ako falošné a povrchné. Je teda na nás, aby sme im v tom období dokázali poskytnúť oporu svojím napĺňaním pravej ľudskosti, aby sme im dali možnosť vážiť si dospelých a oni mohli túžiť kráčať rovnako poctivo i svojím životom. Každý z nás dospelých, či už je rodičom, alebo ním z akéhokoľvek dôvodu nie je, má byť svojím životom vzorom pre všetky deti a mladých ľudí, aby dokázali rásť a žiť v čistote, láske a pravde.

Je nemožné vychovávať k mravnosti druhých a žiť pritom nemravne. Nemožno chcieť od detí, aby hovorili slušne, keď tak sami nekonáme. Nemožno hovoriť o škodlivosti drog, keď sami fajčíme či pijeme vo väčšej miere alkohol.

Ako sa hovorí: „Mladí štebocú, ako starí spievajú.“ Naučme sa teda vo svojich deťoch vidieť tak trochu i svoje vlastné chyby. Veď ich rovnorodosť to bola, ktorá ich pritiahla práve k takých rodičom, pri ktorých prebývajú. Ak si to každý uvedomí, môže vo svojich deťoch vidieť seba ako v zrkadle. Takže každú chybu a každý nešvár dieťaťa môže dospelý hľadať i u seba a v prvom rade by sa mal sám snažiť, aby ju dokázal napraviť. Tým pôjde svojmu dieťaťu príkladom a zároveň tým môže bez slov potvrdiť, že sa to dá, dokázala alebo dokázal som to. Zároveň treba zdôrazniť, je to vždy dospelý, kto vedie dieťa. A niekedy nastávajú situácie, keď sa dieťaťa nemôžeme pýtať, ako by čo chcelo, ale musíme mu sami ukázať ten správny smer. Dieťa sa ešte len musí naučiť chápať správnosť svojho počínania. Musí vedieť ctiť si postavenie rodiča voči sebe ako dieťaťu.

Akou nesmiernou oporou bývalo v minulosti i prirodzené vykanie detí svojim rodičom. Obojstranne posilňovalo správny vzťah. Vykanie je v tomto smere oporou i pre každého dospelého voči jeho blížnym. I dospelým nesmierne pomáha udržať vzťahy úctyplnými. V skutočnosti vykanie nevytvára odstup od druhých, ani človeka neukracuje o prežívanie hlbokého citu. Naopak, prináša len požehnanie.

Matka, ktorá sa snaží svojím afektovaným krikom prinútiť svoje dieťa, aby neplakalo, často ešte držiac v ústach cigaretu, nemôže predsa dieťaťu naozaj pomôcť, a ani od neho nesmie v tej chvíli vyžadovať úctyplný vzťah, keďže mu týmto svojím správaním odovzdáva len obraz karikatúry ženy a matky. Svojím vyžarovaním, ktoré sa okolo nej vtedy vznáša, atakuje dieťa ešte väčšou mierou agresivity, takže je potom veľmi ťažké dieťa upokojiť. Keď je dieťa navyše zvyknuté, že si hlasným krikom vynúti svoju vôľu, potom je celkom isté, že vždy, keď to bude matke najmenej vhod, dostane sa do takej situácie, že opäť ustúpi, povolí, a aj keď pritom bude na dieťa kričať v domnienke, že ho tak vychováva, robí pravý opak.

Lásku dávame svojmu dieťaťu láskavosťou i prísnosťou, keď pevne trváme na správnom usmernení. Dieťa netreba zasypávať darčekmi, ale dávať mu svoju pozornosť približovaním poznania okolitého sveta, odovzdávaním poznania, ako všetko v celom Stvorení nádherne tká a pôsobí. To sú tie pravé dary, ktoré môžeme dávať každému dieťaťu. Neodbavujme to drahými darčekmi. Dieťa vo väčšine prípadov vôbec nepotrebuje mať to, čo chce. Chce to len preto, že to naň obzvlášť v dnešnej dobe útočí svojou pestrosťou a pozlátkom dôležitosti, vytváranom reklamami. Podobne dieťa atakujú i ostatné deti v jeho okolí, ktoré v súčasnej módnej vlne podliehajú všetkým lákadlám predajcov, ktoré títo intenzívne vnucujú svojim malým zákazníkom. Je to veľké zlo, ktoré tým na deťoch páchajú.

Záleží teda na každom dospelom, aby dokázal deti obdarovať skutočným vzťahom dospelého a dieťaťa – vychovávateľa a žiaka. Zaujať znamená tiež dokázať sa vcítiť do detí, aby obraz, ktorý im chceme odovzdať, poznanie, ktoré im chceme priblížiť, bolo vykreslené takým spôsobom, aby mu porozumeli, a nie že si odbavíme svoje povinnosti a myslíme si, že neschopnosť pochopenia je na strane dieťaťa. Preto treba všetko približovať deťom v reálnom svete, pri reálnej tvorivej činnosti. Deti sa potrebujú všetkého dotknúť, všetko ovoňať, prezrieť a preskúmať. Zo strohých a nezáživných údajov si nedokážu vytvoriť o danej veci obraz tak, aby odovzdávanému poznaniu porozumeli.

Preto, milé mamičky, umožnite deťom spoznávať v prvom rade prírodu priamo v prírode samej. V detskom veku je príroda, zvieratá a všetko, čo je bytostného druhu, deťom najzrozumiteľnejšie, lebo ony samy sú v tom období v záchvevoch duševného – bytostného druhu. Dokážu sa tak najlepšie naladiť na tento svet.

Milé ženy, buďme vzorom ženskosti všetkým deťom, ktoré sú v našej blízkosti i ktoré stretávame! Jedine vlastným príkladom môžeme vychovávať. Vytvárajme v deťoch vedomie, že pravá ľudskosť sa prejavuje ušľachtilosťou, súcitom a opravdivosťou pri všetkom konaní.

Veď práve deti zachytávajú omnoho viac jemné vyžarovanie, ktoré je okolo nás pri každej našej myšlienke. Majme teda svoje myšlienky stále čisté a pravé.

Taká veľká a zodpovedná úloha spočíva v materstve a vychovávateľstve. Neznamená to, že žena, ktorá nie je matkou, nemôže byť dobrou vychovávateľkou. Úloha vychovávať je zverená každej z nás. Či chceme, alebo nechceme. Hlavne my, ženy, vytvárame jemné vyžarovanie celého národa, ktoré deti potom silno ovplyvňuje a formuje.

A to isté čo v rodine platí vo všetkých spoločenských zoskupeniach. „Kto chce viesť a vychovávať druhých, musí najprv vychovať sám seba,“ ako povedal kedysi dávno Jan Amos Komenský, učiteľ národov.

Martina Š.