Čo znamená usilovať sa o pravú ľudskosť?

Otázka zdanlivo jednoduchá a jasná každému človeku, ktorý chce byť čistý a dobrý. Pozrime sa na ňu však viac do hĺbky. Neznamená to len byť milý a radostný vtedy, keď sme v dobrom rozpoložení. Neznamená to chcieť si zariadiť život podľa vlastných predstáv o šťastí. Neznamená to myslieť predovšetkým sám na seba, na svoje potreby, radosti a starosti.

Usilovať sa o pravú ľudskosť znamená nechať sa viesť svojím čistým cítením. Citové prežívanie na prvom mieste. Čo to však presne znamená? Vedieť sa svojím srdcom, okrem iného, vcítiť do druhého človeka, dokázať vidieť jeho krásu, radosť, ale aj starosti. Potom musíme byť schopní hľadať cestu k nemu, snažiť sa pochopiť jeho osobnosť a tiež objaviť pôvod jeho trápenia, aby sme mohli nájsť správny spôsob pomoci. A toto sa musíme učiť udržiavať v sebe neustále živé pri spolunažívaní s inými v zamestnaní, v rodine aj pri tých najkratších stretnutiach.

Citový človek, usilujúci sa o dosiahnutie pravej ľudskosti, nebude nikdy uplatňovať svoje priania na úkor druhého. Dokáže ľahko rozoznať, kedy svojím správaním utláča svojich blížnych. Takéto konanie sa odzrkadľuje v mnohých maličkostiach a veľa ľudí si to vôbec neuvedomuje, uprednostňujúc samých seba v myšlienkach a následne aj v skutkoch. Človek, ktorý s láskou a radosťou myslí na iných, nie je schopný vykonať niečo, čo by inému mohlo spôsobiť bolesť, nepríjemnosti, a už vôbec nie jeho poníženie, zneváženie či dokonca poškodenie jeho zdravia. Človek, ktorý dokáže z lásky k blížnym rozsievať len harmóniu a pokoj, je vždy ústretový a napĺňa ho túžba pomáhať všade, kde vidí, že treba niečo vykonať. S takým človekom je potom radosť podieľať sa na čomkoľvek, či len jednoducho byť v jeho prítomnosti. Je plný empatie a pochopenia, dokáže vždy s vľúdnosťou hľadať východisko z konkrétnej situácie.

Človek, ktorý vo svojej sebeckosti nedokáže odsunúť svoje „ja“ na posledné miesto, nie je schopný väčšinu z toho vnímať. Stáva sa duchovne lenivým, pretože sa nedokáže premôcť a vyvinúť väčšiu námahu v dávaní seba samého iným. Tam, kde je lenivosť ducha, býva namiesto dávania sa druhým, naopak, o to väčšie vyžadovanie pozornosti voči vlastnej osobe. Taký človek býva stále nespokojný, prehnane kritický, správaniu iných často predhadzuje zlé úmysly a v tejto precitlivenosti je vzťahovačný. Jeho život sa neustále točí len okolo neho samého. Taký človek nemôže byť nikdy šťastný, pretože svojím necitlivým správaním sa voči druhým ľuďom vyvoláva v spätnom pôsobení pre seba samé nepríjemné prežitia. Obviňuje z nich však len druhých a nie je schopný uvedomiť si, že je to práve on, kto okolo seba šíri stálu nespokojnosť, mrzutosť, sebaľútosť, kritiku a tým aj trvalú disharmóniu.

Ale nečudujme sa, že v dnešnej dobe sa medzi ľuďmi v mnohých maličkostiach prejavuje sebeckosť. Všimnime si, akým spôsobom sú vychovávané deti od raného veku. Už ani nemožno hovoriť o výchove, lebo v mnohých rodinách je postarané už len o telesné potreby detí. Mnoho mladých ľudí ani netuší, čo to znamená vychovávať dieťa, zverené im do rúk. V dobe, keď je uprednostňované vlastné ja pred spoluprežívaním a spolucítením s ľuďmi, niet divu, že sa čoraz väčšmi vytráca správne pochopenie pojmu výchova. Tá však chýba nielen v rodine, ale aj v škole, pretože škola namiesto vychovávania vyžaduje od detí „pamätanie si“ množstva informácií. Dnes sa najviac cení človek, ktorý je bystrý a schopný svojou bystrosťou zarobiť veľa peňazí. Deti sú k tomu vedené aj svojimi rodičmi. Sú pod tlakom a musia vyvíjať veľké úsilie na to, aby ich mozog dokázal spracovať čo najviac informácií a využiť ich potom vo svoj prospech.

Mnohé deti sú zase nezdravo hýčkané a rodičia sa častokrát dostávajú do postavenia sluhov svojich detí. Tieto deti potom nedokážu a ani nemôžu prežívať svojím citom pravé vzťahy s inými ľuďmi ako posilnenie a radosť zo spolupráce na akomkoľvek diele. Dosiaľ nezažili, čo to znamená, pretože sa s dôverou a vrúcnosťou medzi ľuďmi nemali kde stretnúť. Neprežívajú radosť a šťastie, ktoré z rozumového prístupu k životu nemôže vyplynúť.

Východiskom z tejto zlej situácie je správne fungujúca rodina. Základom takej rodiny je úctyplný, harmonický vzťah ženy a muža, predchnutý láskou, ktorá najviac zo všetkého otvára vnútro človeka myšlienkam na iných. Keď milujeme, túžime vo svojom šťastí obdarúvať druhého, starať sa o neho či chrániť ho. Túžime byť takými, aby si nás ten druhý mohol vážiť. Pokiaľ však myslíme viac na svoje potreby a kritizujeme jeden druhého, potom nemôžeme hovoriť o láske – o pravej láske.

Avšak pokiaľ dieťa vyrastá v láskyplnom a harmonickom vzťahu a obklopené láskou zachytáva jemné záchvevy citového prežívania svojich rodičov, potom je schopné tento cit rozvíjať aj v sebe. Týmto citom zachytáva všetko, čo ho rodičia učia nielen svojimi slovami, ale aj svojimi skutkami. Výchova dieťaťa teda spočíva v učení detí spoznávať Zákony Stvorenia, vedieť s nimi súznieť a ich napĺňaním sa stávať slobodnými a samostatnými ľudskými duchmi.

Poznávanie a rešpektovanie Zákonov Stvorenia treba deťom odovzdávať im zrozumiteľným spôsobom. Deti, samozrejme, vo svojom bytostnom chápaní okolia, potrebujú všetkému porozumieť prostredníctvom názorných príkladov, za ktorými až po určitej dobe nájdu slová, ktoré im k tomu dávame. Rodičia musia vždy svojím citom rozlíšiť danú situáciu a s láskyplnou dôslednosťou viesť svoje dieťa k dodržiavaniu určitých pravidiel. Deti potrebujú tieto pravidlá poznať a mať v dôslednosti svojich rodičov oporu. Avšak je dôležité, aby si rovnako aj rodičia tieto pravidlá či inak Zákony Stvorenia vážili a dodržiavali ich na prvom mieste. Bez toho nie je možné správne vychovávať deti a viesť ich k pravej ľudskosti. A práve v tom je pravá láska, dávajúca dieťaťu presne to, čo mu prospieva, čo mu pomáha, aby sa v dospelosti stalo citovo vyvinutým, rýdzim človekom. Neznamená to teda nechať deti robiť si, čo chcú, no neznamená to ani chladnú drezúru, ktorej chýba láskavosť a spolucítenie. Človek, ktorý vo svojom vnútri dokáže rozochvieť tie správne struny láskavosti a pravého milosrdenstva, dokáže v každej situácii vycítiť, ako sa má zachovať a ako má teda správnym spôsobom viesť svoje deti.

Učme teda deti ohľaduplnosti k druhým aj tým, že sme ohľaduplní jeden k druhému navzájom, aby túto ohľaduplnosť mohli deti vidieť už aj v tých najnepatrnejších skutkoch. Učme ich taktiež nesebeckej pomoci iným, ktorá bude nám všetkým prinášať vždy len radosť.

 Takto vychované deti budú každému len na radosť a môžu z nich potom vyrásť úprimní a čestní ľudia, ktorí budú čisto a poctivo túžiť zmeniť svoje okolie k lepšiemu.

Ak teda chceme byť duchovnými ľuďmi, riadiacimi sa vo svojom živote citom, musíme pri súžití s blížnymi dokázať myslieť vždy najskôr na iných ako povedal jednoduchými slovami už Ježiš: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“

Teda – mysli na to, aké prežívanie prináša tvoje správanie druhým; ako by si sa cítil ty na ich mieste, keby sa takto niekto správal k tebe. Mysli na to, čím môžeš druhého povzbudiť, potešiť, podoprieť v ťažkej chvíli. Častokrát stačí len vľúdny úsmev, slovko pochopenia pre utrpenie blížneho, vrelý stisk ruky či ponúknutá pomoc v núdzi. Ale tiež spoločné prežívanie radosti a tvorivej spolupráce.

Je to naozaj jednoduché. Nezaoberať sa vo svojich myšlienkach len sám sebou, ale s láskavým srdcom ísť druhým ľuďom v ústrety a byť schopný vidieť aj tie maličkosti a drobnosti, ktorými si vzájomne dávame najavo, že spolucítime s inými pri tom, čo cítia, že vždy radi a vrúcne dokážeme nájsť cestu k srdciam našich blížnych.

Ak sa budeme usilovať viesť takýto citový život, po čase zistíme, čo to znamená ozajstné priateľstvo, dôvera a láska medzi ľuďmi. Potom tiež medzi sebou nájdeme stratenú úprimnosť a opravdivosť vo všetkom, čo si myslíme, hovoríme a robíme. Nejde len o podporovanie rôznych dobročinných spolkov a akcií, ale predovšetkým o ochotu pomáhať v každej minúte nášho života, a to aj vo chvíli, keď sme nútení odsunúť bokom naše vlastné predstavy a priania či svoje pohodlie. Keď dokážeme otvoriť svoje srdce pre druhých a s naozajstnou vrúcnosťou citu budeme schopní vnímať, čo prežíva druhý, potom k nám bude prúdiť oveľa väčšia radosť z vykonanej pomoci než z uspokojovania vlastných potrieb. Je to jednoduchý zákon dávania a brania. Čím viac dokážeme dávať, tým viac môžeme i prijímať. Ak chceme len prijímať, hoci len pozornosť voči svojej osobe, šírime už i týmto svojím chcením okolo seba zištné myšlienky, ktoré nám nemôžu priniesť očakávané šťastie.

Preto, milé ženy, nebuďte rozmaznanými princeznami či necitlivými a sťažujúcimi sa manipulátormi iných, ale prebuďte svoju krásu v obetavej láskavosti pomáhať blížnym, a tým dávajte rodinné zázemie nielen svojim deťom, ale aj svojmu mužovi.

Preto, muži, nebuďte sebeckými despotami či lenivými flegmatikmi, ale staňte sa chrabrými ochrancami vášho okolia. Povznášajte druhých svojou spravodlivosťou a odvahou postaviť sa proti každému bezpráviu, ubližujúcemu vašim blížnym.

Pozdvihnime z prachu pravú ľudskosť, ktorá sa teraz krčí v kúte, zatlačená prehnaným sebectvom a samoľúbosťou.

Jedine pravá ľudskosť nám dáva večný život.

Myslime na to, že po pozemskej smrti je náš duch vedený svojou rovnorodosťou k nádherným záhradám večného života, ak bol náš život naplnený rovnakou nádherou citového prežívania; alebo klesá dole, do rozkladu večného zatratenia, ak žil v mylnej predstave, že môže vo svojej sebeckej necitlivosti robiť čokoľvek, čo sa mu zachce a nehľadieť pritom na následky svojich činov, ktorými ubližoval iným.

Jedine čistý, činorodý, nesebecký a pokorný duch môže vystúpať svojou ľahkosťou nahor k výšinám. Učme sa teda až do tých najmenších maličkostí rozlišovať, čo to znamená byť nesebeckým, ohľaduplným, pravým človekom.

Nech nás teda našimi životmi sprevádza jedine myšlienka byť čistým, činorodým a Bohu milým človekom.

Ma.Št.