Šírenie hodnôt Pravdy na Zemi

(Odpoveď na otázku vo forme príbehu)

Medzi ľuďmi, ktorých sa v živote dotkla Pravda, teda poznanie o pôsobení dokonalých zákonov Stvorenia, vládnu rôzne, až rozporuplné pohľady na zmysel života i spôsob, ako by mala byť táto Pravda odovzdávaná ďalej z pokolenia na pokolenie. V tomto spektre pohľadov jestvuje tiež pohľad, ktorý možno vystihnúť nasledujúcou vetou: „Pravdu a poznanie o pôsobení Zákonov Stvorenia netreba šíriť inak, než vlastným osobným príkladom a skrze vlastné čisté myšlienky. Akákoľvek iná snaha je nesprávna, lebo je rozumovo vynútená, a preto nebezpečná...“ Tento pohľad je dosť rozšírený. Naskytá sa však otázka: „Netreba ho doplniť, obzvlášť ak si uvedomujeme, že v tejto vážnej dobe žijú na Zemi ľudia, ktorí boli obdarovaní rôznymi schopnosťami, skrze ktoré by mohli poznanie o pôsobení Zákonov Stvorenia šíriť nad pôsobnosť svojho najbližšieho okolia?“ Poznáme predsa ľudí, ktorí sú veľkí duchom a navyše sú obdarovaní darom reči, písania a podobne. Nebolo by nevyužívanie týchto darovaných schopností totožné so zakopávaním hrivny?

Odpoveď môže poskytnúť aj nasledujúci príbeh.

Národ, v ktorom žijeme, ba celá Zem, sa podobá lodi, ktorá pláva (alebo skôr mala plávať) do večného prístavu - zeme zasľúbenej. Iste sú na nej ľudia rôznej zrelosti a rôznych druhov. Žiaľ, i mnohí, ktorí na ňu nepatria.

Táto loď je navonok nádherná a majestátna, no má jednu chybu, o ktorej takmer nikto nevie. Je poškodená dierou, pretože počas jednej noci znenazdajky narazila do ľadovcovej kryhy. Ba čo viac, pretože sa diera v lodi tlakom vody postupne zväčšuje, voda sa do nej postupne nalieva veľkou silou, takže hrozí, že sa čoskoro celá potopí a pochová pod sebou všetkých cestujúcich. Teda nielen tých, ktorí na ňu nepatria, ale zákonite aj tých ostatných, vrátane žien a detí. Posádke lodi hrozí skutočne obrovské nešťastie, pretože more je dosť chladné a plávajú v ňom vyhladované dravé ryby, žraloky. Ľudia navyše nič netušia - bezstarostne sa zabávajú, pijú, tancujú!

Napriek hroziacemu nešťastiu sa stalo čosi dôležité. Kapitán lode, skúsený morský pútnik, dobre vyškolený od najvyššieho projektanta lode, rozpoznal, že loď sa potápa, pretože kormidlo, ktoré dovtedy držal v rukách bez ťažkostí, sa mu nechcelo podvoliť. Totiž, ako sa loď napĺňala vodou, strácala svoju stabilitu, a preto bolo stále ťažšie ju smerovať k vytúženému cieľu cesty.

Kapitán po tomto zistení nemlčal, ani nečakal. Okamžite dal k sebe povolať všetkých verných a zodpovedných dôstojníkov s dôverou, že situáciu pomôžu zvrátiť verným plnením svojich nových povinností. Povedal im, že loď sa potápa a na záchranu lode i ľudí majú najviac 24 hodín. Ak sa im nepodarí situáciu zvrátiť, alebo aspoň zásadne zmierniť jej skazonosný spád, nešťastie loď neminie. Mal v pláne poslať týchto dôstojníkov medzi ľudí, aby im pomohli zjednať nápravu.

Čo myslíte, že urobili títo dôstojníci? Nuž, ich reakcie boli rôzne a nečakané.

Prvý dôstojník prepadol strachu. Prudko napadol kapitána v snahe zmocniť sa kormidla. Patril totiž k „mužom činu“ a myslel si, že on vie všetko najlepšie.

Druhý dôstojník bol naopak veľmi citlivý. Zmocnila sa ho ľútosť. Stiesnený sa zložil na kolená a plačúc, nedokázal myslieť už na nič iné, než na svoju ženu a svoje maličké dieťatko, ktoré ani nevidel. Potom vstal a skočil cez palubu. Bol totiž presvedčený, že ich už určite viac neuvidí a týmto skutkom si skráti svoje strašné útrapy.

Tretí dôstojník - keď videl toto všetko – si povedal: „Čo je ta za vedenie lode! Kde som sa to dostal? Keby som bol vedel od začiatku, s akými ľuďmi to vlastne spolupracujem, radšej na loď nenastúpim. Veď to tu nemá úroveň! Toto je predsa plavba do záhuby a nie do zasľúbenej zeme!“  S týmito myšlienkami strhol z ramena svoj dôstojnícky odznak a utekal sa zachraňovať podľa svojich predstáv. Ako skončil, to nik nevie. Nie je to ani podstatné.

Štvrtý  dôstojník – tzv. „filozof“ nebol ani prudký, ani príliš citlivý, ba ani pohŕdavý pre svoju domnelú dokonalosť. Začal totiž pred kapitánom filozofovať o tom, či má alebo nemá zmysel loď zachraňovať, nakoľko to obnáša mnoho rôznych nebezpečenstiev a je veľmi otázne, či je vhodné sa im vystavovať. Tiež sa mimochodom sťažoval na to, že na lodi sa nachádzajú aj „čierni“ pasažieri a že je škoda venovať im tak vzácnu pozornosť, keď sa loď potápa. Ako tak filozofoval a filozofoval, precitol k názoru, že vlastne on ani nie je hoden pracovať na príkaze kapitána a bude úplne stačiť, keď zachráni seba poctivou prácou na sebe samom. V tom videl to najvyššie, čo mohol splniť. Premýšľal preto, ako by sa urýchlene zdokonalil v správnom plaveckom štýle, aby sa nevyčerpal, ale doplával do vytúženého brehu aspoň on, celkom samostatne. Veď tým najlepšie pomôže aj ostatným, ktorí inšpirovaní jeho príkladom, budú podľa jeho zmýšľania činiť to isté. Ako tak filozofoval, celkom zabudol na množstvo topiacich sa ľudí i na to, že sa loď potápala stále hlbšie a cenné minúty a sekundy odbíjali jej osudovú hodinu.

Ako tak kapitán pozoroval svoju posádku, náhle sa rozhodne postavil. Udrel rukou do stola, až sa celý zatriasol, a vykázal z kajuty všetkých týchto zbabelcov. Pôsobili na neho neznesiteľne. Rozhorčený nenachádzal slová, ktorými by ich prebudil zo strašného smrtonosného spánku. Jeho hnev nad týmto ľudským „materiálom“ bol až tak veľký, že nemal vôľu rozprávať. Pochopil, že len tvrdá a drsná prísnosť môže ešte ľuďom tohto druhu pomôcť - ak o to budú niekedy pokorne prosiť. Pretože dobre vedel, že by sa jej húževnato bránili a poplašene by ju napádali ako neoprávnenú, nespravodlivú a neduchovnú voči nim a ich domnelej veľkosti.

Predsa však ešte raz mužným hlasom zvolal: „Kde ste všetci, vy, muži činu, ktorí ste sľubovali vernosť a ktorí musíte pomáhať v tejto hodine!? Kde ste, keď od využitia vašich schopností závisí osud tisícov ľudí?“

Tu pristúpil k nemu spoza dverí muž – zrejme nejaký opravár – a povedal: „Kapitán! Nie som síce dôstojník, ale ak dovolíte, splním Váš rozkaz. Čo mám učiniť, učiním hneď!“

Kapitán na neho vľúdne a s dôverou vzhliadol a rozkázal: „Choďte rýchlo! Prejdite všetky kajuty a urýchlene zvolajte ľudí, aby sa zhromaždili na palube lode. Na dvere neklopte!

Keď budú všetci zhromaždení, povedzte s plnou vážnosťou a rozvahou priamo, že sa loď potápa; že sa všetci musíme urýchlene usilovať o prežitie. A že toto prežitie môže nastať len tým, že ľudia precitnú vo svojich zatvrdnutých  srdciach a začnú aspoň v hodinách najťažšej núdze konečne začať rešpektovať poriadok, ktorý mal na lodi vždy vládnuť.  Tým vytvoria podmienky na to, aby organizovanosťou a poriadkom zacelili dieru v lodi a pracovali na jej zveľadení. Každému, komu hrozí že by prepadol malomyseľnosti povedzte, že Božia milosť stále bdie! Veď keď je núdza najväčšia, milosť Božia bude najväčšia! Kto bude chcieť zachrániť seba a na iných nepomyslí, stratí seba i všetko ostatné!“

Keď  sa muž s týmto odkazom rozbehol od kapitána medzi ľudí, zistil niečo veľmi nepríjemné. A síce, že loď je veľmi veľká a sám všetkým ľuďom odkaz nestihne odovzdať. Vtedy si spomenul na dôstojníkov a ich správanie. Bolo mu nesmierne ťažko pri myšlienke, že sa starajú len o seba a svoju záchranu namiesto toho, aby pomáhali topiacej sa lodi s vypätím všetkých síl. A žiaľ, mnohí varovným slovám tohto muža ani nerozumeli, ba nechceli ich ani len počuť. Považovali ich za šírenie zbytočných poplašných správ a skrývali sa vo svojom súkromí. Mysleli si, že ak by im niekto chcel naozaj pomôcť, musel by byť vľúdnejší.

Ale nie všetci sa takto správali. Našli sa aj takí, čo sa skutočne spamätali a začali pomáhať. Avšak... podľa svojich predstáv. Vedrami začali odčerpávať vodu z paluby až do vyčerpania, namiesto toho, aby sa snažili všetci zachovávať poriadok a tým jediným mohli zaceliť dieru, cez ktorú natekala nová voda. Ach, koľko ľudí sa takto vyčerpalo do úmoru bez toho, aby niečo zmohli

Tento príbeh nemožno vyrozprávať dokonca, pretože nevieme ako skončí. Loď, na ktorej plávame, sa ešte nepotopila, ale nie je ani zachránená.

Je však najvyšší čas, aby sa každý z nás rozhodol, akú úlohu bude spĺňať na tejto lodi, a na ktorú stranu sa postaví. Čas na je neúprosný a každá premrhaná minúta sa trpko vypomstí.

Pravda nemá a ani nesmie byť vnucovaná, ak má ostať na „vysokej skale“, na ktorú bola pre jej vznešenosť a ochranu postavená. Beda tomu, kto by ju chcel zvrhnúť! Jej odkaz však musí byť zvestovaný, aby ľudia otvorili svoje srdcia a dokázali sa k nej priblížiť. Sú tisíce, ktorí po tom túžia, hoci ešte dnes blúdia v tme nevedomosti. Pravda nás zaväzuje k tomu, aby sme na to nikdy nezabúdali.  

            Redakcia