Mlynárov syn

Príbeh pre malých i veľkých

Na okraji dediny v tesnej blízkosti lesa stál starý mlyn. Žil v ňom mládenec Matej so svojimi rodičmi mlynármi. Chlapec odmalička neúnavne a s veľkou radosťou pomáhal pri všetkých mlynárskych prácach, a tak nečudo, že si vyslúžil prezývku Malý mlynár. Jemu to však vôbec neprekážalo. Veď táto práca prinášala úžitok všetkým dedinčanom, ktorí vďaka starostlivo spracovanému obiliu mohli mať na stole svoj každodenný chlebík. Ani mlynárova rodina netrpela nikdy hladom, lebo kto poctivo pracoval a nezištne pomáhal druhým, tomu osud nadelil dostatok všetkého, čo je pre život dobré a nevyhnutné.

V živote to už tak chodí, že chlapec vyrastie, stáva sa mladým mužom, ktorý zatúži postaviť sa na vlastné nohy. A to aj napriek tomu, že sa v rodičovskom dome cíti bezpečne. Je to celkom prirodzené, pretože bez dostatku vlastných skúseností a prežití by sa nikdy nestal pravým mužom, pravým manželom či pravým otcom. Podobal by sa skleníkovej rastline, ktorú i najslabší závan vetra môže zlomiť, hoc by sa navonok zdala byť krásna a pevná.

Matej si jasne uvedomoval, že sa musí stať pravým mužom. Rozhodol sa preto opustiť rodičovský dom, prenechať prácu mladšiemu bratovi a vydať sa do sveta nájsť si svoje miesto. O tom, aký je svet veľký, nemal ani potuchy, myslel, že ho snáď za sedem dní celý obíde. A vďaka tejto nevedomosti sa na cestu o to viac tešil.

Nadišiel deň odchodu. S batôžkom jedla, preveseným zľahka cez plece, lúčil sa mladík so súrodencami, s matkou a otcom vrúcnymi slovami vďaky za všetko príjemné i ťažké, čo spolu prežili. Matejova matka, púšťajúca svojho milovaného syna do neznámych končín, chvela sa celá úzkosťou. Veď čo mu nedokázala dať do vienka do chvíle rozlúčky, nebude môcť dať už nikdy a on pôjde svojou cestou v ústrety nástrahám sveta. Čo by dala aspoň za jeden deň, ktorý by s ním mohla ešte stráviť! Iste by dokázala prejaviť tie najvrúcnejšie city lásky, poučiť ho o všetkom, čo potrebuje pre život v bezpečí.

„Synu, už ťa nebudem môcť strážiť a opatrovať. Dnes vidím, že je toho ešte nesmierne veľa, čo potrebuješ. Nikdy však, prosím, nezabudni, že na svojej púti môžeš prísť o všetko, len nie o čistotu svojej duše. Tú si hľaď zachovať zo všetkých síl ako najskvostnejší drahokam, ako klenot, ktorý do tvojho srdca vložil sám Stvoriteľ. Raz mu ho nezakalený budeš musieť odovzdať. Len z čistých rúk ho od teba prijme!

Nezabudni, nech by sa dialo čokoľvek, ten drahokam ti bude aj v najhlbších tmách žiariť a osvetľovať cestu napred. Bude pre teba kľúčom od všetkých zamknutých brán.“

Po matkiných slovách zodvihol otec pravicu a bez slova urobil znamenie kríža na Matejovo čelo. Mužne, no s citom potľapkal syna po pleci a s úsmevom povedal: „Láska bude tvojou jedinou ochranou, Matej. Inú nehľadaj... A teraz už choď svojou cestou.“

Útla Matejova postava vykročila potom kamsi do neznáma, až zmizla napokon za ďalekým horizontom. Mlynárka ešte dlho stála pred domom s tichou modlitbou na perách. Muž sa medzitým vrátil k práci, k novým povinnostiam a potrebám rodiny.

Ubehli dni, týždne, mesiace. Matej kráčal, očakávajúc, že sa čoskoro natrvalo usadí. Začínal byť už trochu mrzutý, lebo cesta nebola taká, ako si predstavoval. Raz bola veľmi strmá, inokedy rozbahnená alebo zas veľmi prašná. Každý kus pôdy mal svojho majiteľa a on si nemohol vyberať vysnívané miesto, kde by sa usadil. Spával bez prístrešku, pod holým nebom a za daždivého počasia vždy do nitky premokol.

Matejova mrzutosť čoraz viac silnela, až prerástla do skrytého hnevu a reptania na zlý osud. Vôbec si to však neuvedomoval. Bol sám a nemal nikoho, kto by ho upozornil na nesprávnosť jeho postojov.

S pocitmi mrzutosti sa nechtiac dopustil aj mnohých nepekných skutkov. Závidel druhým obydlie, vzájomnú lásku a iné krásne hodnoty, po ktorých sám túžil. Rozsieval navôkol nepokoj a nespokojnosť. Jeho tvár už nebola milá a vľúdna ako kedysi, začínala sa podobať šedivému mraku, z ktorého sršia blesky a leje sa dážď.

Vtedy Matejovi prišla do cesty pomoc. Zjavil sa pred ním malý lesný škriatok, ktorý mu povedal čosi veľmi dôležité: „Matej! Často ťa pozorujem na tvojej púti a vidím, že sa čoraz viac hneváš. Si nespokojný s cestou, ktorú si si slobodne zvolil. Pamätaj, že vždy, keď sa na niekoho nahneváš alebo len v zlom naňho pomyslíš, pribudne v tvojom batôžku jeden kamienok. Ten budeš musieť niesť na svojich pleciach, preto dávaj pozor, aby si sa nepreťažil a svoju cestu za šťastím neskončil predčasne. Len to som ti chcel povedať. Choď a podľa toho konaj...“

Potom akoby sa bol malý múdry škriatok pod zem prepadol. Matej škriatkovým slovám príliš neveril. Veď ako záhadne zmizol a podobal sa skôr na bytosť z rozprávky, než na skutočného človiečika, ktorému by sa dalo veriť.

Matej bol odteraz o čosi opatrnejší. Nepochopil, že by sa mal stať lepším človekom... Keď vytvoril nejakú zlú myšlienku, iba poťažkal svoj batoh, o koľko je ťažší.

Nič nepozoroval, a tak si myslel, že mužíček, ktorý sa mu zjavil, iste nehovoril pravdu. Neuvedomoval si, že narastajúcu ťarchu svojho batoha nevníma len preto, že doň pribudla zakaždým len váha jedného maličkého kamienka.

Po niekoľkých mesiacoch bola jeho chôdza čoraz ťažšia a ťažšia. Aj jeho dych bol stále namáhavejší. Lebo stále väčšmi rástol jeho hnev voči okoliu a čoraz viac oťažieval jeho batoh pod váhou pribúdajúcich kamienkov.

No ani vtedy si Matej neuvedomil, či skôr nepriznal, že problém spočíva v jeho zväčšujúcom sa bremene, ktoré nesie na svojich pleciach. Začínal si dokonca myslieť, že nevládze kvôli tomu, že starne alebo len kvôli vyčerpávajúcim horúčavám.

Podchvíľou sa na svojej ceste zastavoval, aby si oddýchol a načerpal novú silu. Potom znovu vstal, aby opäť čoskoro oddychoval, a tak to šlo dookola.

Ani si neuvedomil, že teraz už viac sedí a oddychuje, ako kráča po ceste za svojím šťastím. A keď po chvíli odpočinku dvíhal znovu zo zeme svoj batoh, aby sa pohol ďalej, cítil sa byť veľmi obetavým človekom, podstupujúcim utrpenie, ktoré druhí nepoznajú.

Mateja, ktorý žil izolovane vo vlastnom vnútornom svete, čakalo jedného rána trpké prekvapenie. Ako sa chcel pohnúť ďalej, batoh, ktorý musel niesť na svojich pleciach, nedokázal zodvihnúť zo zeme. Ležal na zemi ako prilepený, pretože bol preplnený tisíckami drobnučkých kamienkov.

Vtedy pocítil v duši veľkú bezmocnosť. Takú veľkú a hroznú, že sa od zúfalstva rozplakal. Plakal ako malé dieťa, ktoré sa zranilo, lebo neposlúchlo rady svojich rodičov. Jeho vôľa bola ešte dosť silná, bremeno však bolo príliš ťažké.

Prešli ďalšie týždne a mesiace a on stále sedel pripútaný k svojmu batohu, ktorý si sám naplnil. Už nevládal a ani nechcel plakať, veď tým sa mu batoh neodľahčí. Nevládne a odovzdane sedel na holej zemi a zasneným pohľadom pozoroval vtáky, ako si slobodne a voľne lietajú pod belasou nebeskou klenbou. Zatúžil mať krídla, aby mohol vzlietnuť; aby mohol zanechať svoj batoh plný skál. Keď takto dosníval a pozrel vedľa seba, videl ho tam ležať celkom nepohnute ako doposiaľ.

V najväčšej núdzi, keď už hrozilo, že na mieste zomrie od smútku a vyčerpania, stalo sa niečo nečakané. Matej zistil, že si vo všetkom nevystačí sám, že sa musí nechať poučiť múdrosťou iných. A tak pokorným, ale silným hlasom kričal o pomoc.

Nevedel, akú pomoc by chcel privolať, no vtom akoby mávnutím čarovného prútika objavil sa pred ním opäť malý škriatok. Ten istý škriatok, ktorý varoval Mateja pred zlými myšlienkami na začiatku jeho putovania.

So šibalským úsmevom na perách mu položil otázku: „Tak čo, pochopil si, prečo už nevládzeš ďalej? Chceš pokračovať v reptaní a v hneve, napĺňať svoj batôžtek kameňmi až do prasknutia? Ešte vždy sa môžeš slobodne rozhodnúť. Ak sa rozhodneš správne, môžeš byť uvoľnený a oslobodený.“

Matej uprene hľadel na malého tvora a s blaženým pocitom nádeje povedal:

„Mal si pravdu, dobrý mužíček. Urobil som veľkú chybu, že som neposlúchol tvoju radu. Teraz by som to rád napravil, lebo viem, čo je príčinou mojej príťaže. Vyberiem z vrecka nôž, rozrežem batoh a všetky kamene porozsýpam po okolí. Keď budem ľahký ako predtým, potom všetko zlé, čo som vykonal, napravím.“

Nestačil dopovedať, lebo škriatok mu skočil do reči: „Takto si, Matej, slobodu nikdy nezískaš a ani svoje chyby nenapravíš. Kto kamienky porozhadzuje, ten ich aj sám pozbiera. Taký neporiadok by ťa mohol zdržať na tvojej ceste aj celé roky či desaťročia.

Ak sa chceš skutočne oslobodiť a všetko napraviť, zmeň svoje srdce! To ono je príčinou tvojej príťaže. Musíš byť spravodlivý, láskavý a žičlivý. Až keď bude tvoja duša čistá, stane sa zázrak.“

Škriatok náhle zmizol a Matej, premýšľajúc nad jeho slovami, nemohol pochopiť, ako dosiahnuť zmenu svojho srdca.

Vo chvíli najhlbšieho uvažovania, akého bol schopný, spomenul si zrazu na krásne slová rozlúčky, s ktorými ho láskaví rodičia vyprevádzali na cestu. Sila týchto slov vlievala sa do jeho srdca a on ju túžobne vstrebával, ako po dlhých páľavách vstrebáva suchá zem kvapky dažďa. Zabudol na všetko, čo ho ťažilo, pochopil, že len čistá duša a srdce naplnené láskou sú to najkrajšie, čo môže na svojej ceste získať a čo mu môže pomôcť.

Z Mateja sa stával odteraz celkom iný človek. Zabudol na závisť, ako aj na hnev. Vo všetkých ťažkostiach, ktoré ho postretli, začal teraz vidieť príležitosť, ako sa cvičiť vo vytrvalosti a rýdzosti srdca.

Kamienky v batohu začali sa jeden po druhom meniť na malé ligotajúce sa drahokamy, ktoré prestávali byť príťažou. Tak ako sa múdry človek delí so svojimi skúsenosťami, so všetkým, čo prežil, aj on ich rad-radom rozdával každému, koho na svojej ceste stretol.

Tak sa Matejovi podarilo oslobodiť nakoniec od príťaže vlastných chýb, aby šťastný mohol ďalej kráčať svojou cestou.

Dokážeme sa zastaviť na chvíľku na našej životnej ceste, aby sme zistili, či aj my nenesieme na svojich pleciach zbytočné závažie? Ten náklad drobných kamienkov, ktorý nenápadne rastie a oťažieva vďaka našim neláskavým myšlienkam a skutkom? Ak to dokážeme zistiť a budeme k sebe úprimní, potom zaiste aj my dosiahneme to, po čom tak všetci túžime.

Redakcia