Judášov bozk

Uplynulo už viac ako dve tisíc rokov od doby, keď Ježiš, stelesnenie dokonalej Božej Lásky, pôsobil medzi ľuďmi, prinášajúc každému možnosť oslobodenia sa od temna pre vzostup do úrovní Svetla. Temno poznalo nepochopiteľnú veľkosť tejto milosti pre celé ľudstvo a snažilo sa všemožne ju zmariť, len aby mohlo udržať na Zemi svoj vplyv; aby nadvládou rozumu nad všetkým duchovným, ktoré sa prejavuje prostredníctvom neskaleného citu, mohlo víťazne triumfovať a ne­našiel sa už nikto, kto by si udržal čisté duchovné spojenie so Svetlom a stal sa hodným Božích milostí pre svoju duchovnú záchranu i povzne­senie Zeme.

Pre tento rafinovaný účel si  temno zvolilo obzvlášť zákernú taktiku, na ktorej sa podieľali zástupy padlých duchov. Postupným zvádzaním snažilo sa strhnúť na svoju stranu predovšetkým práve tých ľudí, ktorí mali pomáhať samotnému Ježišovi počas jeho pozemskej púte svojimi obzvlášť rozvinutými darmi a schopnosťami.

Temno dobre vedelo, že ak sa mu to podarí, tak schopnosti, ktoré títo ľudia v sebe smeli milostivo rozvinúť preto, aby slúžili Svetlu, budú môcť potom využiť už len proti Svetlu samotnému. A to by bol začiatok neskoršieho nesmierneho zlyhania ľudstva! Temno doslova syčalo radosťou a bujnelo vo svojej odpornej nízkosti, keď sa mu v tomto smere podarilo dosiahnuť čo i len malý úspech, dávajúci mu nádej na neskoršie dosiahnutie svojich zámerov a zničujúce zavŕšenie svojho zhubného diela.

Bol to nemilosrdný a neľútostný boj zo strany temna. Neprislúcha nám povýšenecky hodnotiť ľudí a ich správanie sa v tej dobe, hoci cesta stelesnenej Božej Lásky sa skončila tragicky a nevinne preliata krv na kríži vrhla ľadový tieň na celé ľudstvo, ktorý nebol do dnešných dní ani čiastočne presvetlený.

 Predsa si však pripomeňme, pre nutnú výstrahu a podporu duchovnej bdelosti v dnešnej osudovo vážnej dobe, osobu jedného z najbližších Ježišových spolupracovníkov – učeníka  Judáša Iškariodského. Učeníka, ktorému Ježiš milostivo dovolil, aby mu slúžil pri výstavbe Božieho kráľovstva na Zemi, no ktorý sa stal pre svoju slabosť nástrojom temna a zosobnením zrady voči samotnému Ježišovi.

Kruh Ježišových učeníkov stelesňoval zastúpenie základných duchovných druhov, ktoré bolo potrebné, aby v jeho súzvučnom zachvievaní mohlo byť vytvorené duchovné premostenie k celému vtedajšiemu ľudstvu.  Každý učeník niesol v sebe preto predpoklady byť týmto špecifickým duchovným premostením k určitému ľudsky duchovné druhu, ak by stál vo svojej úlohe správne podľa Božej Vôle a sám bol spojený so svojim duchovným vedením.

Judáš mal v sebe v porovnaní s ostatnými učeníkmi rozvinuté celkom výnimočné predpoklady, pretože okrem ušľachtilého citu, ktorý mal v ňom prevládať, disponoval na tú dobu dosť obratným rozumom a jeho analytickými schopnosťami. Ak by dokázal túto schopnosť skutočne viesť vyvážene pod vedením svojho ducha tak, ako to malo byť, bola by jeho osoba pre vtedajší kruh učeníkov veľkým prínosom v boji s vtedajšími ľuďmi rozumu, ku ktorým patrila i židovská náboženská elita.

Avšak opak sa stal skutočnosťou. Judáš, na ktorého sa Ježiš v tomto smere spoliehal a ktorému dôveroval, nechal v sebe prerásť dispozície rozumu až do tej miery, že v ňom potlačili jemné citové záchvevy ducha a tým aj pokornej lásky a následne sa začal – bez toho, aby si to uvedomoval – povyšovať pre svoju výnimočnú rozumovú prednosť nad ostatných učeníkov.

Uznával síce stále Ježiša, ako Syna Božieho, ktorý má na Zemi osudovo vážne poslanie pre celé ľudstvo, ale postupne si stále viac pripúšťal myšlienky, že aj Ježiš sa predsa môže mýliť, pretože sa nachádza mimo Božský pôvod svojho Otca a na srdečnú a dôverčivú detskosť niektorých učeníkov sa začal pozerať pohŕdavo, ako na určitý prejav zanietenej, hoci oddanej naivity - naivity, ktorá nedokáže vidieť skutočnosť v jej pravej podobe.

Bez toho, aby to vo svojej povýšenosti postrehol,  bola jeho pôvodná čistá dôverčivosť, ktorú tiež začal súčasne u ostatných odsudzovať, nahradená chladnokrvnou vypočítavosťou. Vypočítavosťou, ktorá ho najskôr postupne začala duchovne oddeľovať od Svetla a prerástla až do takej miery, že peňažný zisk povýšil v sebe nad Vôľu Ježiša a Jeho spravodlivé požiadavky.

Ježiš si pritom uvedomoval, že úloha Judáša bola v tomto smere nesmierne náročná, pretože po páde ľudstva do nadvlády rozumu, mal každý, komu bola pridelená podobná úloha ako Judášovi, veľmi sťažené podmienky a bol v trvalom ohrození pádu v dôsledku rozumu.

Avšak Ježiš vedel aj o obrovských milostiach, pripravených pre splnenie takejto úlohy a preto až do poslednej chvíle dôveroval tomu, že Judáš sa napriek svojmu zakolísaniu napokon odvráti z objatia desivého temna a zvíťazí v ňom cit, láska a srdečnosť nad pýchou a neovládaným rozumom. Vrúcne prosil Otca za Judáša a jeho vradenie sa do vernej Služby, ako aj za celú Zem, ktorá stála už len krok od hrozného pádu.

 Žiaľ, temno si bedlivo striehlo svoju dobre rozohranú hru. Stupňujúca sa zaujatosť nedopriala viac Judášovi, aby precitol a našiel cestu k svojmu Pánovi počas Jeho života na Zemi. Jeho srdce ostalo zatvrdnuté pocitom vlastného nepochopenia, ba až pocitom krivdy a len občas sa v ňom ozval hlas svedomia, ktorý dával jemne tušiť, že všetko by predsa len mohlo byť napokon inak, než si Judáš predstavoval.

Tým bol narušený ochranný kruh učeníkov, ktorý mal ako pevná hradba chrániť Ježiša pred množiacimi sa zákernými útokmi okolia. Víťaznému prieniku temna skrze vtedajšiu pozemskú moc nič nestálo v ceste k triumfálnemu úspechu.

Keď sa Ježiš v Getsemanskej záhrade modlil počas jednej z posledných nocí svojho života za osud Zeme a ľudstva, pristúpil k nemu Judáš. Pozdravil Ho a priateľsky pobozkal  na čelo. Týmto symbolom zrady zavŕšil svoj pád a zlyhanie, pretože práve týmto bozkom dal číhajúcim rímskym vojakom znamenie, koho majú zajať a vydať do rúk bezohľadnej rímskej moci.

Vtedy sa Ježiš pozrel na Judáša a s jasným obrazom jeho ziskuchtivých myšlienok, celkom odvrátených od Vôle Svetla, dodal: „Judáš! Bozkom zrádzaš Syna Božieho?!“

Ako údery hromu zazneli tieto slová ťažkej obžaloby do duše tohto učeníka, ktorého len citové otupenie ešte chránilo pred poznaním svojho zlyhania a následným duševným zrútením.

Rozpisovať ďalší priebeh tohto deja nie je cieľom tejto prednášky. Je však potrebné, ba priam nutné, zvolať nasledovné slová:

Judáš zradil kedysi Syna Božieho priateľským  bozkom na čelo za tridsať strieborných. Čím všetkým však zrádzajú ľudia dneška, vo svojej súčasnej zaslepenosti, hrabivosti a pýche, hodnoty čistého ľudstva, Spravodlivosti a Lásky?

Ježiš videl zreteľne vtedajší duchovný stav Zeme a zasľúbil ľudstvu príchod Tešiteľa – Ducha Pravdy, ktorý mal pred vyvrcholením ohlasovanej doby posledného Súdu očistiť Jeho Posolstvo od všetkých nánosov ľudských prianí. Toto zasľúbenie sa naplnilo príchodom Ducha Pravdy na túto Zem a prinesením nového uceleného Poznania o Stvorení. Tým bola daná ešte jedna nepochopiteľná šanca celému ľudstvu napraviť svoju hroznú vinu proti Božej Láske. Mnohí z nás toto ucelené poznanie Ducha Pravdy smeli nie len spoznať, ale aj prijať s vďakou a odhodlaním zužitkovať ho. Avšak čo sme s ním ako celok urobili? Prijali sme ho duchovne do hĺbky srdca, detsky a úprimne, ako je to jedine požadované, aby sa stalo základom novej doby života na Zemi? Alebo sa stalo len predmetom nečistých špekulácií pokriveného rozumu či dokonca prostriedkom na osobné povyšovanie sa nad nevedomých?

Odpoveď dáva tušiť hrozný koniec!

Milosť a spravod­livá Láska však stále bdie nad ľudstvom kvôli malému zástupu tých, ktorí sa so všetkou silou usilujú zachrániť ľudské spoločenstvo na Zemi pred strašným zánikom, ktorý sa valí v spätných osudových vláknach k Zemi. Čisté úsilie človeka pri jeho každodennom myslení a jednaní s druhými ľuďmi je dnes temnu páliacim tŕňom v oku, pretože takéto konanie spochybňuje jeho dychtivú vidinu neskoršieho konca – zrútenia všetkého duchovného.

Pridajme sa preto ku všetkým tým, ktorí sa svojou   ušľachtilosťou a čistotou usilujú priblížiť k Svetlu! Ešte je možná záchrana všetkého krásneho a nádejného, čo sa inak musí čoskoro zrútiť do bezodnej priepasti, do nenávratna! Ešte stále je možné zvrátiť úpadok ľudstva a pozdvihnúť jeho česť a stratenú hrdosť z prachu zeme pred svätým zrakom Pána svetov. To je momentálne jediný pravý, veľký a vzneše­ný cieľ ľudského spoločenstva na Zemi. Je to vznešená výzva, aby každý, kto žije, zanechal za sebou všetky ničotnosti, ktorými sa obklopil a upriamil sa plne len na toto jediné, čo má ešte cenu – vlastné precitnuté zušľachtenie, vedúce zvnútra navonok, skrze čisté cítenie, myslenie a celkové konanie. V ničom inom zároveň nemožno nájsť skutočnú blaženosť a večné duchovné naplnenie. 

Túto veľkú milosť musí ľudstvo ako celok využiť! Niet inej šance pre nikoho, pretože Božia milosť, votkaná do osudových vláken planéty Zem, sa blíži ku koncu.

Život na Zemi môže byť našim pričinením až dojímavo nádherný a oblažujúci. Prosme v modlitbách o prijatie obrazov možnej povznesenej budúcnosti života na Zemi a túžobne sa vkladajme do nich svojim citom, ktorým sme všetci boli obdarovaní. Je v tom ukrytá dôležitá, ba možno až nenahraditeľná miera duchovnej posily pre nás.

 Nestraťme šancu milostivého rozvoja života na zemi! Posledné zostatky dôvery Svetla v duchovnú silu človeka sú tým najcennejším, čo ešte máme.

                   Redakcia  

www.pre-ludskost.sk