Hora Stvorenia – 2. časť

Zbavený vplyvu

Opäť putoval krajom a tentokrát sa ľuďom čo najviac vyhýbal. Dumal o zvestiach, ktoré počul v meste, v ktorých sa stále vzrušenejšie hovorilo o blížiacej sa zmene k lepšiemu. To by mu ešte tak chýbalo, aby sa medzi ľuďmi rozšírila nádej! S ňou bude jeho úloha zdĺhavejšia a ťažšia! Vo svojom vnútri túžil po návrate domov, no nemohol; už tam nepatril. Keď sa mu však podarí dokázať, že má pravdu, tak by sa snáď mohol vrátiť... No nielen tie zvesti, ale i on sám cítil svojimi zmyslami, ktoré boli neporovnateľne dokonalejšie ako ľudské, že sa chystá nejaký rozhodujúci zlom. Podobne to cítil aj kedysi dávno, keď sem prišiel od Pána ďalší, ktorý ľuďom prinášal možnosť prebudiť sa. Tento prichádzajúci bol s Pánom neoddeliteľne spojený, preto bol aj omnoho silnejší ako rytier, no našťastie pre neho sem neprišiel natrvalo, ale len na chvíľu, aby ľuďom odovzdal svoje Posolstvo. Ľudia sa však aj vtedy prejavili ako obvykle a zahubili ho. Len hŕstka ho pochopila aspoň v tom podstatnom, no prinesené poznanie bolo postupom generácií prekrútené na nepoznanie. Rytier tu teda zostal neohrozeným vládcom v pozadí a jeho presvedčenie o tom, že sa tu zaobíde aj bez ľudí, sa ešte viac upevnilo.

To, čo cítil teraz, sa jeho dávnej predtuche veľmi podobalo, a predsa bolo dosť odlišné. Teraz cítil priame ohrozenie seba samého. V takomto rozpoložení sa míňali dni a týždne, až jedného dňa prišiel k bránam ďalšieho mesta. Toto malo svoje brány zatvorené, čo bolo neobvyklé. Keď sa priblížil bližšie k jednej z brán, zostal stáť zarazený mocnou silou, pôsobiacou proti nemu ako pevný múr. Zároveň sa brána pootvorila a rytierovi vyšla naproti akási postava na koni.

Pozorne sa na ňu zahľadel a musel pritom privrieť oči pred jasom, ktorý z postavy žiaril. Srdce rytiera sa zachvelo: proti nemu stál na bielom koni sám Kráľ celej Hory Stvorenia. Aj on je spojený neprerušiteľným putom s rytierovým bývalým Pánom, a teda... teda je oveľa silnejší než on. Rytier v márnom vzdore vytasil svoj matný meč, rozbehol sa proti Kráľovi a zaútočil. Pri prvom strete zbraní sa však rytierov meč zlomil v žiarivom svetle Kráľovej zbrane a vzápätí bolo roztrieštené i jeho brnenie. Stál teraz pred svojím premožiteľom bezbranný, vydaný mu úplne na milosť. Kráľ sklonil zbraň a mocným hlasom prehovoril: „Tam, kde si mal pomáhať, kládol si pasce, kde si mal budovať, tam si rúcal, kde si mal chrániť, tam si ničil! Bol to dlhý pád a teraz si už tak hlboko, že si ani nemohol klesnúť hlbšie! Tvoj meč bol zlomený, tvoje brnenie roztrieštené a Ja ti v mene svojho Otca odoberám teraz tvoju moc a zakazujem ti prístup ku všetkému obývanému územiu! Spútaný po tisíce rokov potom dostaneš ešte jednu šancu. Ak ju zahodíš, budeš naveky zavrhnutý v temnotách, po ktorých tvoje vnútro tak túži!“

Kráľ Hory sa odvrátil od rytiera a vrátil sa späť do mesta. Rytierovi sa zatočila hlava a keď sa zahmlenie pred jeho zrakom rozplynulo, zistil, že sa nachádza uprostred pustatiny, ďaleko od akéhokoľvek mesta. V nasledujúcich rokoch sa pokúšal dostať späť do obývaných častí na úpätí Hory, ale nedokázal sa dostať nikam. Akoby chodil stále dookola, i keď si bol istý, že to tak nie je. Vzdal sa teda svojej márnej snahy a snažil sa aspoň myšlienkovo ovplyvňovať obyvateľov vzdialených miest. Ani v tom však nedosiahol úspech a konečne začal chápať, že bol skutočne dokonale spútaný práve tak, ako mu Kráľ Hory povedal. Dúfal, že aspoň jeho ľudskí prisluhovači budú bojovať zaňho. Nemal si to však ako overiť a jediné, čo mu zostávalo, boli myšlienky a predstavy, čo sa asi deje.

Ako sa míňali roky, všimol si neobvyklú vec. Mraky, trvalo zahaľujúce celú nížinu na úpätí Hory Stvorenia akoby začali rednúť. Postupom času to mohol sledovať stále zreteľnejšie, stále viac a viac a čoskoro sa v príkrove mrakov objavili trhliny, cez ktoré ako svit nádeje presvitala modrá obloha. Podiel modrej oblohy voči mrakom sa stále zväčšoval a krajinu začalo stále viac zalievať svetlo. Teraz si ľudia uvedomia, že ich veda klamala a svetlo život nespáli, pomyslel si rytier, no vzápätí si nahlas škodoradostne povedal: „Ale ľudia budú mať so svetlom problémy. Sú príliš slabí a skazení na to, aby ho vydržali v takej intenzite.“

Pomyslenie na to ho tešilo; je síce zavrhnutý, ale nakoniec sa ukáže, že mal pravdu a ľudia budú musieť zaniknúť, aby už viac nevnášali nepokoj na Horu Stvorenia. Obloha sa však vyjasňovala stále viac a nič nenasvedčovalo tomu, že by malo byť celé skazené ľudstvo zmetené nejakou očistnou pohromou. Nádej na posledné uspokojenie nakoniec rytiera opustila. Vari sa mýlil a jeho postup bol nesprávny? Nie, určite nie; iba nepatričné Milosrdenstvo jeho Pána a spolu s ním i Kráľa Hory ponúkalo ľuďom ešte ďalšiu šancu. Šancu, ktorú si však podľa rytiera nezaslúžia a určite ju opäť premárnia. Veď to bol on a nie Pán, kto žil tu dole medzi ľuďmi a kto ich pozná najlepšie. On videl všetku tú špinu, podlosť, nízkosť a slabosť, ktorú ľudia prejavovali. Raz vyjde jeho múdre poznanie najavo a ľudia budú konečne zavrhnutí ako tí, čo nepatria na Horu Stvorenia. On, rytier, má čas a počká si, kým trpezlivosť jeho Pána pretečie a s ňou i trpezlivosť Kráľa Hory. Zatiaľ premýšľal, čo bude dovtedy robiť. V pustatine však nebolo nič, čím by sa mohol zaoberať, nič, len pustá a neplodná zem a nekonečná samota...

Návrat

Prešli celé veky a hoci pustatina, v ktorej bol nútený tieto veky prečkávať, sa nijako nemenila, napriek tomu bol rytier schopný aspoň v odlesku pozorovať zmeny, odohrávajúce sa v obývanej časti úpätia Hory. Svet v nížine sa postupne stal miestom harmónie a matným, no napriek tomu krásnym odleskom svetov na vyšších úrovniach Hory. Rytier to pozoroval so zmiešanými pocitmi. To sa iste stalo len vďaka vedeniu vznešených, vysokopostavených bytostí zo žiarivých horných úrovní Hory. Akonáhle budú ľudia opäť ponechaní sami na seba, bude len otázkou času, kým opäť zavládne stará špina, uisťoval sám seba. Zostávalo len vyčkať, kým duchovní vodcovia odídu späť do výšin a nechajú ľudstvo samé. Potom sa ukáže.

Bolo to dlhé, predlhé čakanie, no ten čas napokon nastal. Posledný z veľkých duchov odišiel do svojho žiariaceho domova a namiesto neho nastúpil po dlhom tisícročí prvý ľudský vodca. Rytier začal v tom istom čase cítiť, ako sa zvierajúce putá začali pomaly uvoľňovať. Bolo viac než isté, že nastal čas, o ktorom hovoril Kráľ Hory, keď ho spútal. Čas, keď budú jeho putá uvoľnené a on bude konečne opäť voľný. Vykročil smerom, ktorým ho to najviac ťahalo a čoskoro minul pásmo, ktoré až doteraz počas tisíc rokov nemohol prekročiť. Šiel ďalej a o niekoľko dní prišiel k polorozpadnutému domu, stojacemu neďaleko hranice obývaného územia. Jeho vracajúce sa schopnosti mu napovedali, že by mal vojsť dovnútra.

Vstúpil teda do zaprášenej a polorozpadnutej stavby a poobzeral sa po miestnostiach. Prezeral si zvyšky nábytku, ktoré zub času už takmer rozdrobil na prach, keď zrazu uvidel veľkú truhlu, ktorá vyzerala, akoby ju sem niekto postavil len nedávno. Otvoril ju a na svoje prekvapenie v nej našiel to, čo mu chýbalo. Meč i brnenie síce vyzerali inak, ako jeho pôvodné, no boli rovnako kvalitné a brnenie i napriek nanesenej špine aspoň nebolo hrdzavé. Vyzbrojil sa a konečne sa cítil úplne ako kedysi dávno, pred svojím spútaním.

Vyšiel von z domu a pokračoval vo svojej ceste. Do oblastí, obývaných ľuďmi, to bol ešte veľký kus cesty, ale aspoň si mohol pokojne poobzerať prírodu. Súčasný dostatok svetla rastlinám veľmi prospieval a vysoký les plný mohutných stromov len veľmi vzdialene pripomínal predchádzajúcu, skôr pri zemi sa plaziacu vegetáciu, bojujúcu o každý lúč svetla. Vnímal bytostné sily, pôsobiace v prírode a uvedomil si, že ich stará rezervovanosť a nedôvera voči ľuďom je preč. Namiesto nej cítil ich radosť zo spolupráce a vzájomne prospešného konania. Cítil tiež, ako sa pred jeho pátrajúcim vedomím v obave sťahujú a snažia sa pred ním ukryť, ale na to bol zvyknutý už oddávna; v tomto necítil žiadnu zmenu. Všade, kam ho zaviedla jeho cesta, narážal na známky spolupráce ľudí s bytostnými. Ľudia sa predsa nemohli tak zmeniť! Nie, tomu neverí! Na to ich pozná príliš dobre. Veď on ich teraz podrobí skúške, o akej sa im ani nesnívalo.

Konečne sa dostal do mesta. Obzeral sa dookola a namiesto tmavých a úzkych uličiek videl široké slnečné cesty, veľké množstvo zelene a domy harmonických tvarov. Aká zmena oproti tomu, čo si pamätal! Zdá sa, že ľudia sa pod vedením vysokých duchov naozaj dokázali priblížiť vzorom z vysokých úrovní, no to sa teraz odchodom týchto duchov a príchodom rytiera zmení. Akonáhle sa mu opäť podarí chytiť ľudí do pasce lákadiel, rytierov Pán potom bude musieť konečne uznať, že rytier mal pravdu a snáď mu dovolí vrátiť sa.

Precitnutie k poznaniu

Rytier sa zo všetkého najskôr pokúsil nájsť svojich bývalých prisluhovačov, ale nech hľadal, ako chcel, nikoho z nich nemohol nájsť. Takže prebehlo dávno ohlasované triedenie ľudí a zostali len tí menej skazení, pomyslel si. Bude teda musieť začať od začiatku: svoj vplyv najskôr uplatní u vládcov miest, ktorí mu potom pomôžu strhnúť do bahna i ostatných, rovnako ako to urobil už kedysi. Prišiel teda do obydlia vládcu mesta, kde bol srdečne prijatý, ako napokon každý, kto prišiel z nejakého dôvodu na návštevu. Už pri prvom rozhovore však narážal na určitú nedôveru vládcu mesta. Asi musel z rytiera nejako cítiť jeho pravé úmysly. Rytier sa mnoho dní pokúšal získať jeho dôveru, no všetky jeho pokusy, všetka jeho prefíkanosť vyšla nazmar. Nedokázal vládcu mesta pohnúť z jeho cesty čistoty a služby a nakoniec mu bolo naznačené, že ak prišiel len kvôli tomu, tak by mal tieto miesta opustiť. Skúsil to teda u obyčajných ľudí, no ani tam nepochodil. Väčšina mu jednoducho odmietla načúvať a tí niekoľkí, ktorých jeho slová zaujali, veľmi rýchlo pochopili, čo je zač, odhalili jeho úmysly a pridali sa k tým, ktorí ho odmietli. Rytierova pýcha musela prekonať prvý nezdar v jeho predlhom tunajšom pôsobení.

Putoval roky od mesta k mestu, no všade sa mu povodilo rovnako. Skúsil teda opačnú taktiku a namiesto v mestách sa snažil získavať stúpencov v malých a od miest vzdialených dedinkách. Vydávajúc sa za obetavého pomocníka sa pokúšal získať si dôveru ľudí. V niektorých dedinkách sa mu to na nejaký čas i podarilo, ale nakoniec zlyhal aj tu. Túlal sa teda divočinou a jeho myseľ stravoval hnev. Ako je možné, že ľudia sú zrazu takí pevní? Kde je ich slabosť a nestálosť, kvôli ktorej kedysi nadobudol presvedčenie o ich škodlivosti pre Horu a nevyhnutnosti ich zničenia? Čo za tým len môže byť? To, že by sa jednoducho mýlil a ľudia sa mohli stať silnými a pevnými vo svojej viere a službe Pánovi, ho zatiaľ ani na okamih nenapadlo. Neustále premýšľal, ako by mohol znova získať ľudí pod svoj vplyv a dokázať tak ich slabosť a neschopnosť. Situáciu mu teraz sťažovalo i to, že kvôli svojim terajším pokusom strhnúť ľudí do špiny sa stal známym a azda nikde už nebol nazývaný inak ako „podvodník“ alebo „kráľ klamstiev“. Nikde nebol vítaný. Nik mu síce nezakazoval prístup do miest a dedín, ale nikto ho už nepočúval, a tak nemal dôvod zdržiavať sa tam. Aspoň do chvíle, kým nepríde na nejaký nový spôsob, ktorému ľudia nebudú môcť odolať.

Pri svojom osamelom putovaní tiež začal pociťovať, hoci najprv len veľmi slabo, akýsi nepokoj, ktorý nedokázal nikam zaradiť. Tiahlo ho to na Horu a nakoniec sa tam i vydal. Stúpal dlho, predlho, až konečne dosiahol miesto, kde končil svet ľudí, žijúcich dolu a kde začínali nádherné úrovne plné Svetla a harmónie. Stúpal stále vyššie a na svoje prekvapenie videl na ceste veľa ľudí, ktorí sa predtým vyvíjali dole a ktorí dokázali zosilnieť a oslobodiť sa od všetkých vín a teraz už mohli v trvalej radosti a spolupráci žiť tu. V porovnaní s množstvom ľudí, ktorí za celé veky žili dole, ich nebolo príliš veľa, no predsa to bolo oveľa viac ako by bol vôbec pokladal za možné. Po prvýkrát za uplynulé tisícročia ho napadla myšlienka, či týchto zachránených nemohlo byť ešte oveľa viac, keby sa namiesto pascí a nástrah na slabých ľudí pokúsil týchto slabých, ktorých bola väčšina, podporovať a posilňovať, keby namiesto svojho princípu pokušenia zostal verný princípu spravodlivej a pomáhajúcej lásky, teda Vôli svojho Pána. Túto myšlienku sa snažil zahnať, no bola neodbytná.

Konečne sa dostal na najvyššie miesto, kam mohol. Zďaleka to síce nebolo ani v polovici Hory – on sám pochádzal ešte z oveľa vyšších výšin mimo tejto Hory – ale kvôli svojmu zavrhnutiu teraz už nebol schopný ísť vyššie. Tak sa do výšin aspoň zahľadel. Jeho zrak prenikal hmlami, oddeľujúcimi jednotlivé úrovne Hory; hľadel na prekrásne svety plné Svetla, na krásu ktorých tam dole takmer zabudol. Konečne jeho putujúci zrak dosiahol na vrchol Hory, kde stál prenádherný, oslnivo žiariaci hrad, v ktorom vládol sám vznešený Kráľ Hory, ktorý bol samostatnou časťou jeho Pána; bol jeho živou Vôľou. Ani tam sa však rytierov pohľad nezastavil; prenikal stále vyššie a vyššie, až prenikol i cez ďalší hmlový závoj a jeho pohľad spočinul na ďalšej hore. Na Hore Pána, oproti ktorej bola Hora Stvorenia, kde sa práve nachádzal, len obyčajným zrnkom piesku. Toto bola Hora, odkiaľ rytier pochádzal.

Prelietal zrakom krajiny ešte oveľa krajšie a žiarivejšie než boli na Hore Stvorenia. V jednej takejto vysoko položenej našiel svoj dávno stratený domov. Ešte vyššie potom už videl len priestor, naplnený živým a pulzujúcim Svetlom. Vedel, že je tam ešte niekoľko úrovní, no tie boli také žiarivé a nádherné, že jeho zrak tam nemohol preniknúť; jednoducho to preňho nebolo možné. Ešte vyššie nad týmito, pre neho nepreniknuteľnými svetmi cítil svojho Pána. Pána, ktorý bol Tvorcom všetkého a všetkých. Spolu s ním tam zvláštnym spôsobom cítil i Kráľa Hory Stvorenia a ďalšieho z Trojice, ktorý bol kedysi dávno nakrátko dolu medzi ľuďmi v nížine, ktorí sa mu za jeho pomoc a Lásku, ktorú im priniesol, odvďačili vraždou. Rytier po prvýkrát po nekonečne dlhom čase, strávenom dolu, pocítil v sebe niečo viac ako len nekonečný chlad a opovrhnutie k ľuďom...

Spoznal tiež, že snáď má ešte šancu, že z Pánovej veľkej Milosti je mu ešte raz dovolené, aby sa pokúsil vradiť sa do Jeho Vôle. Do rytierových dávno vychladnutých očí sa navrátilo teplo, špinavé brnenie sa zalesklo svetlom a na chrbte sa mu objavili dávno stratené krídla, akoby tvorené samotným svetlom. Otočil sa a teraz aspoň vzdialene podobný oslnivo žiariacej bytosti, ktorou kedysi pred dávnymi a dávnymi časmi bol, začal zostupovať späť do nížiny pod Horou Stvorenia. Nebude to mať jednoduché, ale ak dokáže plne spoznať a odložiť všetky svoje chybné princípy a ak dokáže byť pre ľudí tou pomocou, ktorou mal byť už od začiatku, snáď sa opäť stane tým, kým bol kedysi a čo symbolizuje jeho meno – Nositeľ Svetla...

Petr Š. z Plzně, © 2008