Reportáž IV. Letného Popradského stretnutia 1. časť

Spoločná výprava

Vážení čitatelia,

V dňoch 14 – 15 augusta 2009 sa konal IV. ročník Letného popradského stretnutia. V nasledujúcich riadkoch vám prinášame reportáž o jeho priebehu.

Prvý deň sme spoločne navštívili vrch Sitno pri Banskej Štiavnici. Spoločne sme sa stretli pri Počúvadlianskom jazere, ako sme plánovali a potom sme šli na vrchol. Hneď v úvode bolo vyslovených niekoľko dôležitých slov o tom, že naša cesta nie je výletom do prírody v bežnom slova zmysle, ale má byť vedomým spojením sa všetkých zúčastnených so svetom bytostných pomocníkov, pôsobiacich v prírode od nepamäti. Spočiatku bolo sychravé počasie a mierne mrholilo, takže sa zdalo, že slnko nás v priebehu dňa nepozdraví.

Približne v polovičke cesty sme mali ďalšie spoločné zastavenie. Po strmom stúpaní sme prišli k studničke, ktorá pod vrchom Sitno vytrvalo, aj keď iba pomaly, tečie. Aj na tomto mieste bola reč o pôsobení bytostných v prírode. Pán Mojžiš rozprával o víle, ktorá sa stará o spomenutú studničku. Opísal nám jej približný vzhľad, ale povedal tiež, že je smutná z ľudí, pretože do prírody stále prichádzajú nevedomí a hlavne, stále len berú namiesto toho, aby dávali lásku svojou ľudskou srdečnosťou. Tiež sme sa v tejto súvislosti dozvedeli, že človek neruší v prírode bytostných najviac tým, že je hlučný, ale najmä svojim negatívnym duševným naladení, ktoré vytvára negatívnu energiu, ničiacu či odpudzujúcu všetko krásne a dobré.

Po tomto príhovore sa ujal slova pán Marschner, ktorý nás oboznámil s tým, ako významne ovplyvňuje myslenie človeka pôsobenie bytostných a ako myslením môžeme buď ničiť alebo tvoriť trvalo krásne diela. Bytostní, ktorí sa nachádzali v okolí, boli za všetky slová nesmierne vďační, čo bolo možné zreteľne cítiť. Aj keď spomínaná víla studničky nebola priamo pri nás, ale stála obďaleč, s radosťou vyprevádzala všetkých návštevníkov, ktorí sa nechali naladiť na povedané slová a svetu bytostných pomocníkov  skutočne začali dôverovať a vytvorili si sním vrúcne citové spojenie.

Keď sme opustili studničku a vyšli z hustého bukového porastu smerom k vrcholu, otvoril sa pred nami pekný výhľad na okolitú, mrakmi už len mierne ovenčenú krajinu. Potom sme postupovali smerom k vrcholu, rozprávajúc medzi sebou prevažne o duchovných hodnotách i vzťahu človeka k prírode. Na výprave bolo nemálo detí a práve oni nám pripomínali pôsobenie malých bytostných, keď okolo nás pobehovali a hrali sa spolu. Aj títo malí bytostní sú totiž bezprostrední, jednoduchí, úprimní a hraví ako deti, ktoré nás sprevádzali na ceste.

Príchod na vrchol viedol veľmi zaujímavou vstupnou cestou, obkolesenou malými, ale už aj veľmi veľkými a starými bukmi. Miestami prekúkala zo spleti stromov breza. Na týchto miestach mala každá breza celkom zvláštny vzhľad. Žiadna nebola vysoká, ale jej vetvy sa rozprestierali do šírky. Kto sa snažil bdelo vyciťovať, mohol vytušiť malých bytostných v blízkosti týchto stromov, ale aj v nich samotných.

Cesta na vrchol bola zaujímavá ešte tým, že v poslednej tretine pozostávala z prácne vyrobených bukových schodov, ktoré boli husto poukladané jeden za druhým. Pod vrcholom, kráčajúc po schodoch, videli sme už prežarovať smerom k nám jasné lúče slnka. Vidieť slnko bolo pre mnohých z nás jasným znamením toho, že bytostný správca Sitna nás týmto prejavom pozdravil.

Po chvíľke odpočinku sme zavŕšili cestu najkrajším spôsobom, ako to bolo možné. Do priestoru sa rozlievali prúdy čistej energie, privedenej na to miesto. Na tvárach všetkých zúčastnených sa zračila v tú chvíľu radosť z prežitia, ktorého smeli byť účastní.

Ale to nebolo všetko! Takmer každá výprava podobného druhu je spojená s tým, že bytostný správca určitého vrchu má pre ľudí odkaz, ktorý je dôležitý pre ďalší vývoj prírodného diania.

Bytostný správca Sitna bol razantného vzhľadu a vyžaroval neústupnú prísnosť. Aj napriek radosti, ktorú sme v sebe niesli z opísaného prežitia, museli sme si mnohí uvedomiť, že keď „dôjde na lámanie chleba“ a svet bytostných nám bude musieť vrátiť čo si zaslúžime za storočia duchovnej necitlivosti a lenivosti, budeme to mať nesmerne ťažké. Nedôvera mnohých bytostných je voči ľuďom nesmierna a bude potrebné vynaložiť nemálo námahy aspoň na čiastočné zvrátenie tejto hroznej situácie. Možné je však ešte stále zachrániť mnohé! Preto sme boli vyzvaní bytostným správcom Sitna, aby  sme na to nezabudli a vniesli toto posolstvo do sveta ľudí. Ženy svojim tichým pôvabom a muži rozhodným a odhodlaným žitím svojej aktívnej mužnosti.

Taktiež bolo možné zreteľne cítiť, že bytostný správca Sitna nemohol plne a radostne prijať prítomnosť všetkých účastníkov výpravy tak, ako to má, ba musí byť byť. Vnímal totiž, že nie každého priviedla na vrchol snaha po vrúcnom spojení so svetom bytostných, ale skôr nevedomá zvedavosť.

Bytostný správca Sitna navyše veľmi silno vnímal pôsobenie zúčastnených mužov. Jeho prísny pohľad ostro a rýchlo premeral každého muža, ktorý sa výpravy zúčastnil. Vnímal predovšetkým ich celkové vyžarovanie a konanie, dokonca aj ich držanie tela pri chôdzi či práci. Od mužov očakával, že budú mať v sebe ducha rytierskosti, spojeného s pevnou vôľou a žulovo tvrdým čelom. Aj v tomto prípade však medzi nami nenašiel právom očakávané naplnenie, čo nedokázal pochopiť vzhľadom k tým darom, ktorými bol ľudský duch vo Stvorení obdarovaný.

Je nesmierne dôležité toto vedieť, aby každá ďalšia výprava bola vždy hodnotnejšia a nikto sa neupokojil s pocitom zadosťučinenia za to, že sa na cestu za bytostným vydal.   

Zaujímavé, ba priam nápadné bolo, že po návrate z vrchu sa počasie opäť vrátilo do pôvodného stavu a v tamojšej oblasti bolo sychravo.

Redakcia

www.pre-ludskost.sk