Sila modlitby a duchovné prebudenie

Reportáž z verejnej prednášky

Košice, 12. február 2010

T. Lajmon, R. Mišovie

            Vážení čitatelia, v nádherných priestoroch budovy správy majetku mesta Košice sme za prítomnosti hojného počtu a podpory dobre naladených poslucháčov uskutočnili ďalšiu z našich prednášok. Jej cieľom bolo priblížiť podstatu a význam pravej modlitby v živote človeka. V nasledujúcich riadkoch vám prinášame priblíženie aspoň niektorých častí obsahu.

            Úvod patril základnému objasneniu pravej podstaty a pôvodu človeka. Poslucháči sa dozvedeli, že tento pôvod  nie je hmotný, ako sa mnohí nazdávajú, keď vnímajú len svoje telo, ale duchovný. Teda že telo je len zábalom ducha človeka na Zemi, aby sa skrze neho mohol slobodne prejavovať; aby mohol zošľachťovať svoje okolie a tým aj duchovne dozrievať. Zavŕšením duchovného dozrievania ducha človeka v pozemskom tele je jeho návrat z hmotností do duchovného Domova, do duchovného Raja. Tento návrat znamená smieť prežívať večnú blaženosť a nevysloviteľné šťastie.

 Avšak duch človeka je na Zemi zvádzaný mnohými lákadlami a vážne mu hrozí, že sa nerozpomenie počas pozemského života na svoj duchovný pôvod a že sa stotožní z hmotou tohto sveta natoľko, že jej celkom podľahne. To by znamenalo, že sa úplne „odstrihne“ od pomocí, ktoré by mu mohli byť z duchovného domova denne poskytované. Vtedy by sa mohol rýchlo a ľahko zapliesť do siete svojich početných nesprávnych rozhodnutí a celkom by napokon stratil svoje bytie.

A práve preto, aby k tomuto nikdy nemuselo dôjsť, ale by si človek vždy udržiaval trvalé spojenie so svojim duchovným Domovom (aj počas pozemskej púte) je nevyhnutná modlitba. Ona je v tomto zmysle styčným bodom medzi duchovnom a hmotným bytím človeka počas jeho pozemského života a preto práve ona poskytuje duchu človeka potrebnú posilu a prináša inšpirácie. Veď napríklad človek, ktorý vie, že po smrti ho čaká prechod do krásnych úrovní Stvorenia, ak bude žiť čestne, má potom silu bojovať s akoukoľvek nepriazňou osudu a ťažkopádnosťou hmoty za každých okolností, pretože tušenie krásy pravého Domova ho napĺňa obrovskou silou. A práve toto všetko modlitba poskytuje.

Avšak jedine modlitba naplnená vrúcnym citom je schopná spájať nás s naším duchovným Domovom a dokáže preraziť cestu až k Stvoriteľovi – jedinému Bohu, ktorý je darcom všetkým pomocí i milostí. To však len za predpokladu, že je náš cit predchnutý nesebeckou láskou, čistotou a nefalšovanou pokorou. Také spojenie nám vždy prináša pocit bezpečia a istotu, že všetko okolo nás sa deje pre náš prospech a pre prospech celku a to aj keby sme práve prežívali akékoľvek príkorie.

Formálne odriekavanie modlitieb, ak v nich chýba citové naplnenie, bolo na prednáške opísané ako nedostatočné, nakoľko k Stvoriteľovi neprenikajú naše slová, ale jedine čisté city. Slová slúžia len na to, aby sa naše city nerozplynuli v mnohorakosti, ale boli udržané v celku, ktorý zodpovedá presne pôvodnému citovému náboju, nabádajúcemu nás k uskutočneniu modlitby. Z toho vyplynulo, že slová nevyslovujeme preto, aby Stvoriteľ vedel čo potrebujeme, nakoľko On pozná naše skutočné potreby skôr, než ich vyslovíme! Ale slúžia predovšetkým nám, aby sme si dokázali presne uvedomovať čo presne potrebujeme.    

             Často je jediná krátka a hlboko precítená modlitba (či jediný záblesk otvoreného citu v radosti či strasti) hodnotnejšia a hlavne účinnejšia než zdĺhavé odriekanie modlitieb bez zachvenia citu!

             Na prednáške bolo hovorené aj o iných hodnotách, ktoré sú s modlitbou úzko spojené. Bolo pripomenuté, že pokora je bránou k precitnutiu ducha a bránou k Svetlu. Utrpenie má byť pretvorené na hybnú silu k duchovnému vzostupu.

             Trvalé zachvievanie sa vo vrúcnych citoch vďaky za všetko dobré čo smieme prijímať vedie k skutočnej modlitbe, ktorá je Bohu milá. Je to modlitba činu! A práve táto modlitba má byť nami uskutočňovaná pri všetkom čo konáme a má byť nedeliteľnou súčasťou všetkých našich pozemských dní.