Odhalené tajomstvo – myšlienkový svet

Aktuálna reportáž z verejnej prednášky

Prednáška sa konala dňa 16. 02. 2009 v Kultúrnom dome Ružinov v Bratislave

Prednášajúci: J. Marschner a K. Kříž

Myšlienky nás obklopujú od prvých chvíľ nášho života, už v detstve prostredníctvom nich prežívame svoje sny, priania, predstavy, hoci si na mnohé z nich neskôr vôbec nespomíname. Krásna myšlienka či spomienka však pomohla tisícom ľudí prežiť ťažké chvíle v živote – napr. vojnu, zranenia, smutné či ťažké obdobia. Od detstva prijímame názory sformované do myšlienok od svojho okolia – od svojich rodičov i zo školy – bez toho, aby sme v tom období mali vlastné prežitie, keďže ľuďom, ktorí nám o tom hovoria, dôverujeme. Sila myšlienok, ktorá pomáha našej predstavivosti, nás vždy ovplyvňuje, či už chceme, alebo nechceme. Neuvedomujeme si, ako hlboko a kam to až zasahuje – ako zmýšľame, tak sa nám deje.

Čo je to myšlienka?

Ľudský mozog nie je v skutočnosti len výrobcom myšlienok. Možno ho prirovnať skôr k prijímaču a vysielaču, ktorý prijíma a vysiela určité jemné vlny či záchvevy. Naladením sa na niečo v nás ožívajú obrazy, ktoré sú rovnorodé s tým, na čo sme sa naladili. Keď sa napr. vysloví pojem „auto“, každý človek si predstaví niečo iné. Naša reč je veľmi „plochá“, obmedzujúca, ale naše myslenie je veľmi pestré a vytvára množstvo obrazov. Keď dokážeme svoje myslenie sústrediť na jeden bod a zaoberáme sa ním, vytvárame tým okolo seba pevný obraz, ktorý postupne silnie a smeruje až k uskutočneniu myšlienky v čin. Myslením si vytvárame okolo seba celé „myšlienkové krajiny“, vytvorené z našich myšlienkových foriem, pozostávajúcich z mnohých vecí, o ktorých premýšľame –  z prírody, postáv, obrazov zvierat, symbolov... A hoci tieto krajiny väčšina ľudí nevidí, napriek tomu ich vníma, dokáže ich vycítiť a naladiť sa na ne. Na základe toho potom tiež komunikuje s inými ľuďmi, ktorých obklopujú opäť iné myšlienkové krajiny.

Myšlienky, ktorými sa zaoberáme, napĺňame zároveň viac alebo menej našimi citmi, vychádzajúcimi z oblasti hrude. To znamená, že človek, ktorý žije viac citovo, „nalieva“ do svojich myšlienkových foriem ako do „nádob“ svietivejšiu silu ako človek, pracujúci skôr rozumovo, bez živého prežívania informácií.

Na miestach, kde trávime veľa času a kde sa pohybujeme, či už je to na pracovisku, alebo doma, vonku, zanechávame za sebou vždy rôzne silné myšlienkové formy, čiže jemné formy toho, na čo sme mysleli, čím sme sa zaoberali. Každé miesto v byte, ktoré si určíme na nejakú činnosť, vytvára tomu primeranú atmosféru. Keď sa na tom mieste budeme tejto činnosti venovať opakovane, môžu nám vytvorené jemné formy tohto miesta dopomáhať k ľahšiemu získaniu inšpirácie, môžu k nám tam lepšie prúdiť tvorivé nápady. Na to je však potrebné mať vo svojom myšlienkovom svete „poriadok“, aby k nám naozaj mohli prúdiť a neboli zatienené zbytočným neužitočným myšlienkovým balastom, ktorý tak či tak na myšlienkovej úrovni zaťažuje nás samých i naše okolie.  

Veľkou pomocou je (nielen) večerná modlitba pred spaním. Uvoľňujúca sa duša odchádza počas spánku na miesta, na ktoré je predtým naladená, preto sa môže stať i to, že ráno nám prinesie riešenie či nejaké východisko z náročnej situácie, ak oň človek večer úprimne poprosil. Okrem modlitby napomáha vymaneniu sa z bludného kruhu myšlienok, ktorým sme sa vlastným pričinením obklopili, aj pohyb v prírode, ktorá v porovnaní s mestskými sídliskami nie je tak zaťažená zmätkom myšlienkových foriem. Ďalej tiež nájdenie si chvíľky ticha pre seba, bez hudby, bez reklamy, bez obrazoviek, bez rozhovorov s blízkymi, aby sme sa mohli aj vnútorne utíšiť a v upokojení a stíšení mysle, v načúvaní vnútornému hlasu prijať obraz, inšpiráciu, radu, ako niečo vyriešiť, ako sa správne rozhodnúť, čo urobiť...

Aké by sme teda mali mať myšlienky, aby sme boli šťastní a prinášali ostatným svojím myslením len dobro a úžitok? Aby sme nezostávali len pri tom, čo nás naučili naši rodičia, aby sme nepremýšľali len v naučených obrazoch, čiastočne pozmenených, deformovaných naším životom, ale aby sme myslením skutočne pomáhali formovať silné, nové obrazy toho, ako v spoločnosti na Zemi lepšie a dôstojnejšie žiť?

Ako prvé potrebujeme nájsť a spoznať zmysel svojho bytia, a potom nahliadnuť do svojich vlôh, schopností, ktoré máme a ktoré môžeme vložiť do služby druhým. Keď si niečo prajeme, keď po niečom túžime, nech je to čokoľvek, sme tým spojení s neutrálnou Božou silou, ktorá nám potom v zákone príťažlivosti rovnorodého prináša splnenie. Nie však tak, ako si mnohí myslia! Dôležitý je úmysel, s ktorým niečo chceme. Ak je to svetlé a dobré, potom každý človek nesie v sebe schopnosti dosiahnuť to. Tieto využité schopnosti, túžby a priania ho môžu vyniesť vysoko do nádherných, vznešených svetlých úrovní, ale pri nesprávnom, zlom a falošnom použití tiež pripútať k hmote či strhnúť do priepastných hlbín. Ciele by sme preto mali dosahovať tými najušľachtilejšími formami, inak si naviažeme zlú karmu. Spôsob, ktorým chceme niečo dosiahnuť, je rozhodujúci. Mal by preto vždy viesť cestou tej najväčšej ušľachtilosti, čestnosti, aby sme nikdy nespôsobovali iným utrpenie tým, že niečo chceme, ale naopak, aby sme tým, že zachováme hodnoty morálky, etiky a cti, pomáhali i ďalším ľuďom.

Nech sa nám to všetkým darí.

účastníčka prednášky

redakcia ao-inštitútu