Hora Stvorenia – 1. časť

Vážení čitatelia, v nasledujúcich riadkoch uvádzame prvú z dvoch častí príbehu „Hora Stvorenia“ od dopisovateľa z Plzne. Príbeh je veľmi poučný a veríme, že keď ho pozorne prečítate, pomôže Vám v niektorých životných situáciách ľahšie sa orientovať. Prajeme pekné prežívanie.

Pútnik v krajine tieňa

Na úpätí obrovskej Hory, predstavujúcej celý známy svet, celé Stvorenie, leží pod príkrovom ťažkých olovených mračien obývaná nížina. Oproti veľkosti Hory je nepatrná, no i tak je značne rozľahlá. Takto by bolo možné popísať domov ľudí, ktorí tu žijú.

Slnko tu už dávno nesvietilo – v najlepšom prípade len na okamih presvitalo stenčenou vrstvou mračien, kým sa táto opäť zrazila k sebe a zahalila krajinu pod sebou sivým oparom. Krajina pod Horou bola plná lesov, lúk i močiarov, jazier, riek i ľudských miest. Všetko rastlinstvo však bolo poznamenané nedostatkom svetla a prikrčene sa držalo nízko pri zemi. Mestá ľudí boli ešte navyše ponorené v tieni vysokých stavieb a úzkych ulíc. Ľuďom to však, zdá sa, príliš nevadilo. Boli na prítmie zvyknutí a ani netušili, ako vlastne vyzerá skutočne slnečný deň.

Starci niekedy rozprávali, že kedysi dávno, pred mnohými a mnohými generáciami boli mraky iba bielymi obláčikmi na modrom nebi, ktoré nebránili prenikaniu žiarivého svetla z neba a keď sa potom výnimočne rozostúpil i hmlový opar okolo Hory Stvorenia, bolo vraj možné zazrieť na jej vysokých úbočiach čarokrásne obývané svety. To všetko sú však len rozprávky, ako dnes rozumní ľudia už vedeli. Svetlo z oblohy je také silné, že nebyť mrakov, okamžite by spálilo všetok život na Zemi; to vie predsa dnes každé malé dieťa. A obývané svety hore, vysoko nad mrakmi? Pch... Takým rozprávkam dnes už nikto normálny neverí...

Kus cesty od jedného z miest sa v šerom lese pohyboval pútnik. Musel byť zo vznešeného rodu, pretože mal na sebe vzácne, skvostne tepané brnenie a za pásom veľký meč. Pútnik sedel na mohutnom čiernom koni a vyzeral naozaj majestátne. Prípadný pozorovateľ by však pri bližšom skúmaní uvidel jeho nie príliš udržiavanú výzbroj. Brnenie, kedysi určite žiarivo lesklé, bolo zošedivené špinou a škvrnami hrdze. Tvár pútnika bola oproti ostatným ľuďom neobyčajne krásna, no zároveň veľmi chmúrneho výzoru a modré oči pripomínali kryštáliky ľadu.

Rytier si bol svojej zanedbanej výzbroje vedomý, ale netrápilo ho to. Predtým si ju udržiaval čistú, ale tu, v tejto neustále zamračenej krajine sa hrdzi a špine darilo priam zázračne, a tak od toho postupne upustil. Má predsa dôležitejšie veci na práci, než si stále leštiť zbroj. Aspoň tu nebude on – cudzinec – taký nápadný. Prišiel sem kedysi dávno z poverenia svojho Pána, ktorému slúžil, aby tu pomáhal, a na to predsa nemá stav výzbroje žiadny vplyv.

Pomáhať... Kedysi dávno často premýšľal, ako pomôcť tunajším ľuďom pozdvihnúť sa, ako pomôcť tomuto národu povstať z bahna neustále rastúcej skazenosti. Už dávno dospel ku konečnému záveru... Ako šiel ďalej lesom, zrazu sa niekde pred ním ozval zúfalý výkrik o pomoc. Rytierova tvár sa zachmúrila ešte viac a popohnal koňa vpred. Keď dorazil na miesto, zhnusene sa uškľabol. Banda lupičov a vrahov tu číhala na pocestných, aby ich olúpila najprv o cennosti a nakoniec i o život. Práve teraz tu hrdlorezi konali svoje zlé dielo a okrádali pocestného. Keď mu už nemali čo vziať, prebodli ho mečom a zmizli v šere stromov. Rytiera si pri tom nevšímali, akoby tam ani nebol. Možno mali strach naňho zaútočiť, a pretože ich neohrozoval, radšej ho nechali na pokoji.

Keď odišli, rytier si dôkladnejšie prezrel prepadnutého – podľa opodiaľ stojaceho vozíka – zrejme kupca. Ležal tam zranený na zemi a priškrteným hlasom úpenlivo prosil rytiera o pomoc. Ten si letmo prezrel jeho zranenia a vidiac, že je slabšej konštitúcie a zranenie je príliš vážne, popohnal koňa a viac si ho nevšímajúc pokračoval svojou cestou, zanechávajúc kupca jeho osudu. Koniec-koncov to bola len a len kupcova chyba, že sa sám vydal na cestu cez les, ktorý je priam známy množstvom rôznych vyvrheľov. Rytier čítal v kupcovej duši ako v knihe a vnímal, ako ho k takej šialenej výprave dohnala túžba po veľkom zisku v okolitých mestách, a preto s ním nemal zľutovanie. Kvôli svojej hrabivosti a slabosti si nič iné nezaslúžil.

Rytier sem kedysi dávno prišiel na príkaz svojho Pána vykonať veľký plán pomoci a podpory tunajším ľuďom, ale v samostatnom pôsobení tu, ďaleko od Pána prišiel k záveru, že tento plán tu kvôli skazenosti a slabosti ľudí nemožno uskutočniť. Namiesto toho je nevyhnutné Zem nemilosrdne očistiť od všetkého skazeného a slabého – ľudského; iba tak tu môže nastať poriadok. Aby toto svoje riešenie priviedol k zdarnému koncu a odhalil všetko, čo je slabé a menejcenné, začal na pozadí dejín ťahať za osudové nitky a lákal ľudí na vidinu moci a bohatstva, požívačnosti, sebectva a iných ohavných zvodov. Každého, kto nebol dosť silný na to, aby odolal, potom nemilosrdne strhol do kolotoča nových a nových vín, z ktorých mal nešťastník len veľmi malú šancu vyviaznuť. Vyhľadával v ľuďoch akýkoľvek prejav nízkosti a akonáhle našiel hoci len ten najmenší poklesok, neváhal takého človeka okamžite strhnúť dolu, do tej najväčšej špiny. Pre slabosť tu niet miesta!

Vedel, že tento postup je priamo proti vôli jeho Pána a mal kvôli tomu zakázaný návrat do svojho domova, ale bol presvedčený o svojej pravde a odhodlaný urobiť všetko preto, aby ju dokázal i svojmu Pánovi. Keď jeho Pán konečne pochopí, akí skazení sú niektorí ľudia, potom ich určite zničí ako nehodných života na Hore Stvorenia. Na svojej púti rytier oslovoval kráľov miest a ďalších vplyvných ľudí a snažil sa ich získať pre svoju vec. U niektorých mal úspech, u iných nie, ale takým kládol do cesty pasce, v ktorých sa nenávratne zapletú, akonáhle sa chytia. Doteraz v tom mal veľké úspechy. Jeho stúpenci však na tom neboli o nič lepšie, skôr oveľa horšie, pretože oni sa zapletali oveľa viac než iní - tým, že mu pomáhali. Aj to bola skazenosť, ktorú treba vymiesť, ale pokiaľ boli rytierovi užitoční, zakrýval to pred nimi a opájal ich pozemskou mocou a bohatstvom.

Čím viac spoznával tunajších ľudí, tým viac ho to hnalo k vyhľadávaniu a posilňovaniu všetkého zlého v nich a tým viac týchto ľudí nenávidel za to, čo tu kvôli nim musel robiť. Ľudia sa ho obávali, no zároveň ho mnohí i uznávali a obdivovali pre jeho bystrosť a zdanlivú múdrosť a tak isto pre jeho silu a moc, pochádzajúcu z miest jeho vzdialeného domova. Bol tu jedinečný svojho druhu; žiadny človek sa mu nemohol rovnať, a práve o to viac tunajšími ľuďmi opovrhoval.

Po stretnutí s lupičmi putoval ďalej. Prechádzal krajom sem a tam, cez všelijaké osady, dediny a viesky. Ak sa v nich niekedy zdržal, tak iba vtedy, keď to bolo užitočné pre jeho poslanie a vtedy obratnosťou a chytrosťou tvrdo zasiahol do osudu mnohých ľudí. No príliš sa s týmito malými ľuďmi nezdržiaval; jeho cieľom bolo veľké mesto, ku ktorému sa každým dňom viac približoval. Tam mal určité zázemie u vládnuceho šľachtica, ktorý bol plne oddaný rytierovej veci. Rytier vedel, že tento horlivý šľachtic kráčal v jeho šľapajach viac než nadšene. Rovnako ako ostatní ľudia, ktorí sa stali rytierovými služobníkmi a mysleli si, že pochopili podstatu jeho konania, i tento sa k svojim blížnym správal s nevýslovnou krutosťou. Týral ich a využíval ako svoje nástroje, ktoré boli kedykoľvek nahraditeľné a ktoré si nezaslúžili vôbec žiť, pokiaľ práve neboli prospešné svojmu pánovi.

I v takej podobe prebiehalo rytierove triedenie ľudí, keď sa ho chopili tí, ktorí sa považovali za rytierových priaznivcov. Zvláštne bolo, že práve tieto ľudské netvory sa považovali za lepších ako boli tí, ktorých tak usilovne potláčali. Rytierovi sa však taká nízkosť hnusila; on jednoducho plnil svoju úlohu, bez zľutovania, ale podľa svojho názoru čisto. Dávno už opovrhoval celým ľudstvom a zo všetkých ľudí najviac tými, ktorí mu „slúžili“, ale zatiaľ ich dokázal využiť. Vo svojej krvilačnosti voči svojim blížnym sa zatiaľ stávali jeho nástrojmi; raz však príde rad aj na nich.

Pravdupovediac, rytier už pred dávnym časom dospel k záveru, že tunajší ľudia by mali byť všetci zahubení Pánom, pretože sa podľa neho nikdy nedokážu zbaviť svojich slabostí, a tak bolo všetko rytierovo konanie podriadené tomuto názoru. Nijak obzvlášť sa teda na návštevu netešil, ale v meste bola skupina obyvateľov, ktorí sa mu stavali na odpor a snažili sa žiť čisto ako skutoční ľudia.

„Ako keby to mohli dokázať,“ povedal si chladne pre seba, „iba predlžujú agóniu tohto ľudstva. Čím skôr padnú, tým skôr sa to tu skončí a celá Hora si vydýchne od ľudských neprávostí.“ Proti týmto ľuďom mohol využiť vládcu mesta, a potom sa už len pozerať, ako sa tunajší ľudia potierajú medzi sebou, nevedomky tým slúžiac rytierovmu cieľu. Ako už bolo povedané, opovrhoval ich nízkosťou, ale neváhal ju využiť proti jej pôvodcom. Veď tým sa im dostávalo len to, čo sami nechali vzniknúť.

Mesto

Konečne dorazil k bránam mesta. Keď nimi prešiel a prechádzal jeho ulicami, vnímal emócie, vychádzajúce z ľudí. Opäť sa nesklamal: bola to väčšinou zmes požívačnosti, hrabivosti, zmyselnosti, podlízavosti, panovačnosti a mnohých ďalších ľudských slabostí. Len tu a tam zachytil náznak niečoho svetlého, ale u takých tvorov, akými boli ľudia, ho to teraz už len obťažovalo a dráždilo namiesto toho, aby mal ako kedysi dávno radosť z toho, že aspoň niektorí kráčajú cestou čistoty. Veď im to aj tak dlho nevydrží a podľahnú jeho pascám, čím preukážu svoju slabosť...

Putujúc bez prestávky mestom, dostal sa čoskoro až k palácu, kde strávi niekoľko nasledujúcich dní. Domáci pán ho privítal so zmesou úcty a strachu, úlisne sa pred ním ukláňajúc. Rytierovi sa z neho urobilo nevoľno, no donútil sa prekonať to. Bolo už neskoro večer, a tak odišiel rovno do svojich komnát, kde bol ubytovaný. Na druhý deň potom spolu s domácim pánom sedeli pri stole a hovorili o svojich protivníkoch z mesta. Vládca mesta o nich hovoril ako o bláznoch, ktorí sa namiesto užívania si života snažia o čistý spôsob života, hlásajú lásku k blížnemu a podobné nezmysly.

„Veď život je v skutočnosti taký jednoduchý! Silnejší berie, silnejší vládne a ostatní mu slúžia!“ zvolal šľachtic nadšene, poškuľujúc po očku, čo na to povie rytier. Ten však mlčal a snažil sa, aby na jeho tvári nebolo vidieť hnus. V mysli sa mu rojili myšlienky na to, ako v týchto slabých ľudských tvoroch sem-tam ožije túžba byť ako tí svetlí vysoko na Hore, na ktorých však teraz už takmer nik z nich neverí. Tunajší ľudia sú však príliš slabí na to, aby sa im dokázali čo i len podobať.

„A predstavte si, že oni veria v niečo také, ako že vyššie nad mrakmi sa na úbočiach Hory rozkladajú dokonalé svety, obývané tými, ktorí sa dokázali očistiť od hriechov! To je predsa na smiech!“ smial sa šľachtic. „Kruté svetlo tam všetko spáli svojou žiarou!“

,Keby si tak vedel,‘ pomyslel si rytier, ,že to, čomu sa smeješ, je pravda! Tam hore sú skutočné svety, z ktorých ste sem kedysi prišli, aby ste tu zosilneli a naučili sa tu znášať svetlo bez následkov na svojom vedomí, a potom sa vrátili tam hore, do svojho pravého domova. Svetlo, ktoré tu i v časoch, keď ešte neexistoval príkrov ťažkých mrakov, bolo oveľa miernejšie než vo svete vášho pôvodu vysoko na Hore, vo svete, kde dokonalosť v harmónii je jedinou túžbou každého človeka, vo svete, kam sa kvôli svojim slabostiam nikdy nevrátite! Tých niekoľko ľudí, ktorí to napriek tomu dokázali, boli len zriedkavými výnimkami, potvrdzujúcimi pravidlo o nespôsobilosti ľudí pre život na Hore Stvorenia.‘ Aj on, rytier, sem prišiel na Pánov príkaz z vysokých a svetlých svetov; tie však neležali na tejto Hore Stvorenia – jeho pôvod ležal mimo nej.

O svetlých svetoch Hory však nemal v úmysle hovoriť ani vládcovi mesta, ani nikomu inému – predsa nepotrebuje, aby nejaká nádej bláznov podkopávala a neúmerne predlžovala jeho plány na pád ľudí z nížin. Nahlas teda naoko súhlasil so šľachticovými závermi a radili sa spolu o tom, ako proti tým buričom čo najlepšie zakročiť, ako im nastražiť pascu, do ktorej by sa chytili a mohli tak byť potrestaní. Radili sa o tom tri dni a rytier si medzitým občas vyšiel natiahnuť svoje telo do mesta alebo za mesto do malého lesíka.

Práve sa prechádzal po mestskom trhu a sledoval ľudské zjednávanie, keď sa jeho pohľad stretol s mužom, stojacim pri jednom stánku. Z mužovej tváre sa šíril pokoj a mier, ale keď sa ich pohľady stretli, jeho tvárou sa mihlo niečo ako úľak. Rytier cítil, že by mal silu rozdrviť toho človeka už svojím pohľadom, ale akosi to nemohol urobiť. Sú pravidlá, ktoré neprekročí. Strhnúť do blata, preukázať tak slabosť a nespôsobilosť, a tým svojmu Pánovi dokázať, že on, rytier mal pravdu a že ľudia sú príliš slabí a kolísaví; to je jeho práca.

Čo sa týka šľachtica vládnuceho mestu, nemal o ňom ilúzie. Vo svojej skazenosti je schopný zničiť kohokoľvek i pod nepravdivou zámienkou. Tým však označuje i sám seba znamením viny a bude zahubený, až príde čas, keď Pán uvidí skazenosť ľudí a v spravodlivom hneve ich zmetie z Hory Stvorenia. Ako krásne to funguje! On, rytier, iba zaseje semienko, nahodí udičku a ľudia sa vďaka svojej nízkosti už sami môžu pretrhnúť, aby sa zahubili navzájom. Odvrátil sa od muža a šiel ďalej svojou cestou. Všetko má svoj čas a aj čas tohto muža celkom iste čoskoro nadíde.

Keď sa porada skončila, rytier sa rozhodol ešte chvíľu sa tu zdržať a sledovať, či bude vládca mesta úspešný v prenasledovaní tých blúznivcov. Znepokojovali ho isté zvesti, ktoré sa medzi ľuďmi šírili. Chystalo sa čosi, čo by snáď mohlo ohroziť i jeho. Ale čo by ho tu mohlo ohroziť? On, ktorého pôvod je vysoko nad týmto svetom Hory, stojí predsa mimo moci kohokoľvek odtiaľto a je tu nedotknuteľný. Zatiaľ teda ponechal myšlienky na to bokom a ďalej sledoval svojho hostiteľa.

Ten nelenil a rozpútal medzi mešťanmi pravý hon na čarodejnice – nikto si nebol istý svojím životom. Počínal si tak bezohľadne a kruto, že rytier sa niekoľkokrát takmer neudržal a bol by ho býval sám ihneď zrazil mečom. Ale ovládol sa. Najprv ho nechá, aby vyčistil mesto od tých „usilujúcich sa“ a až potom nechá vládcu šikovnými okľukami odstrániť niekým podobným ako je on sám. S ostatnými viac alebo menej skazenými mešťanmi sa potom vysporiada ľahko – veď u každého z nich sa nájde nejaký ten spôsob, ako v ňom ešte viac prebudiť zlo a zreteľne ho tak označiť pred Zákonmi Pána ako škodcu. Aby sa nemusel dívať na tie odpornosti, ktoré sa tu páchali, vydal sa rytier na ďalšiu cestu. Sem sa vráti neskôr. Ale až keď na to dozreje čas.