Prijímanie darov

Odpovede na otázky

Zvyčajne informácie s nasledujúcim znením nešírim, ale táto vyzerá naozaj seriózne: Pred nedávnom som dostala e-mail od jednej svetovej počítačovej firmy. Stačí ho poslať na niekoľko ďalších adries a získam nový notebook zadarmo. Je to jedinečná ponuka, treba ju využiť, kým je čas! Ak sa zapojíte, aj Vy si môžete pomôcť a získate notebook zadarmo. Nebola by škoda túto možnosť ignorovať?

Srdečne ďakujem za ochotu pomôcť. Vaša ponuka pôsobí naozaj lákavo, veď Vami spomenutý dar by sa v dnešnej dobe hodil takmer každému mladému človeku. Duchovné následky prijímania takýchto darov sú však veľmi nebezpečné, a to si málokto uvedomuje. Prečo?

Ľahkovážnym rozdávaním darov sa v prijímajúcich otupuje cit pre rovnováhu v nutnom zachovaní dávania a brania, ktoré je základným predpokladom spravodlivosti. Kde však chýba udržiavanie harmónie medzi dávaním a braním, vzniká následne vždy len ľudské nešťastie v tisícorakých obmenách. Myslíte, že podpora takéhoto pokriveného princípu naozaj stojí za pominuteľnú vecnú hodnotu?

A napokon, ako si môže človek skutočne vážiť hodnotu vecného či peňažného daru, keď si naň nezarobil vlastnou námahou a poctivou prácou? Ako sa môže o takýto dar starať s láskou tak, aby slúžil nielen jemu samému, ale aj iným? Pozrime sa na správanie mladých ľudí, keď sa k určitej veci či hodnote dostanú bez dostatočného úsilia. Správajú sa k nej tak, akoby len tak „spadla z neba“ a akoby patrila len im. Myšlienka na to, že aj niekto iný môže po nich konkrétnu vec ešte používať, ak ju nezničia, im ani nepríde na myseľ. Iste, neraz sme si také správanie mladých ľudí všimli a ostro ho odsúdili. Ale pochopili sme, že ich v tom sami podporujeme šírením a uplatňovaním ľahkovážnej cesty k vlastnému zisku naším nevhodným osobným príkladom?

Samozrejme, občas sa dostávame do jedinečnej situácie, keď nám niekto daruje dar a pritom neočakáva protihodnotu. U väčšiny prijímajúcich nastáva pocit uspokojenia. Pred Zákonmi Stvorenia však platí, že aj za takýto dar bude nutné dať protihodnotu vo Stvorení, napríklad tým, že pomôžeme niekomu inému v inom čase a na inom mieste. Aj v takomto prípade ostáva nutnosť vyrovnania dávania a brania v prísnej platnosti!

Určitou formou protihodnoty za prijatie daru môže byť aj vrúcna vďaka prijímajúceho. Požehnanie takejto vďaky oblaží dávajúceho, a tým nastane akt nutného vyrovnania. Vďaka však nemusí byť vyslovená, ako sa mylne nazdávame. Podstatné je vďaku prežiť v cite tak, aby rozochvela dušu v ústrety Svetlu. Tým je tiež naznačené, že slovo „vďaka“ nemá nikdy patriť človeku, ktorý smel pomôcť, ale vždy len Bohu, Darcovi života, vďaka ktorému sme vôbec smeli vzniknúť.

V otázke prijímania darov hrozí ľuďom ešte jedno veľké nebezpečenstvo. Ak je dar darovaný s nečistými úmyslami, môže na príjemcu prenášať negatívne vyžarovanie, prinášajúce nešťastie. Negatívne vyžarovanie však môže ublížiť príjemcovi len vtedy, keď je vo svojej láske slabší než je „darca“ silný vo svojej zlobe.

Podobne môže ľahkovážne prijatie daru vytvoriť pevnú karmickú väzbu medzi darcom a príjemcom. Ak je darca duševne čistý, môže byť väzba obojstranne podporujúca. Ak je však darca plný neprajnosti, nenávisti či agresivity, stáva sa väzba bremenom. Práve preto si zjavne nečistí ľudia často nežiadajú vecnú protihodnotu za svoje dary, robia to však len preto, aby si iných k sebe duševne pripútali. Samozrejme, často to robia podvedome a sami si to neuvedomujú. Svojim „obetiam“, ale i sebe potom veľmi sťažujú duchovný vzostup.

V budúcnosti má byť prijatie daru nielen prejavom veľkorysosti darcu, ale hlavne prejavom veľkej dôvery príjemcu v charakternosť darcu. Každý nech preto už dnes dobre citom zváži, či dar od dotyčného človeka prijme alebo neprijme. Kde však dôvera v charakternosť darcu zjavne chýba, čo nemožno takmer nikdy rozoznať bez osobného kontaktu, je nebezpečenstvo duševného uviaznutia veľké.

T. L.