Hranica medzi slobodou a otroctvom

Z cyklu odpovede na otázky

Som človek hľadajúci duchovnú slobodu. Na prednáškach, ktoré navštevujem, som počul v rôznych súvislostiach často hovoriť o slobode a otroctve, no nikto mi zatiaľ dostatočne nevysvetlil hranicu medzi duchovnou slobodou a nastávajúcim zotročením. V rámci prevencie považujem rozlíšenie tejto hranice za veľmi dôležité, a preto hľadám odpoveď na túto otázku.

Väčšina ľudí si myslí, že duševné otroctvo v osídlach určitej náklonnosti, pozemskej náruživosti či drogovej závislosti vzniká vtedy, keď sa začína prejavovať viditeľne.

Skutočný prvotný úpadok však nastáva už v okamihu, keď človek stráca na poli vlastného duševného a myšlienkového života istotu vôle v neochvejnom úsilí o čistotu. Tak isto vtedy, keď si prestáva uvedomovať prítomnosť krás sveta, ktoré ho obklopujú, pretože svoju pozornosť obmedzuje len na myšlienky svojho jednostranného záujmu. Samotné zúženie obzoru vnímania nádhery života v jeho neopakovateľnej pestrosti je zároveň aj najväčším trestom, akého sa človek môže dožiť. Trestom, ktorý človeku neudeľuje Svetlo, ale človek sám svojím vlastným rozhodnutím.

Zmenšujúci sa obzor vnímania reality duševne neslobodného človeka možno ľahko rozpoznať podľa niekoľkých znakov. Snáď najviditeľnejším z nich je reč či slovná zásoba, ktorá vo chvíľach „uvoľnenia sa“ od pozemských povinností prestáva byť u takého človeka obsahovo pestrá, pretože je zameraná len na obmedzenú oblasť záujmu. Ďalším zreteľným prejavom straty vnútornej slobody človeka je aj postupná strata nadšenia a radosti zo života.

Okrem vyššie uvedených myšlienok je nesmierne dôležité zohľadniť ešte jeden paradox: Upadnutie do osídiel silnej náklonnosti, otrocky znehodnocujúcej ľudský život, môže nastať aj jednostranným úsilím o dosiahnutie v podstate veľmi užitočných duchovných ideálov. Tento stav nastáva vtedy, keď človek obmedzí vnímanie života so všetkým, čo vo svojej plnosti prináša, len na svoje hĺbavé, individuálne úsilie. Takéto úsilie, sprevádzané stratou vnímania celku, končí sa aj napriek dobrému úmyslu náboženským fanatizmom, sebavyvyšovaním, občas i nenávistnými vojnami s menom Božím v ústach, ale tiež predčasnou vyčerpanosťou a smrťou, ktorá by inak nikdy nemusela nastať.

Úsilie o čistý duchovný ideál by malo byť vždy slobodné, radostné a vyvážené chvíľami hlbokej vážnosti tak, aby človek mohol vnímať život v celkovom nedeliteľnom kontexte všetkých potrieb. Podstatou čistého duchovného ideálu nie je jednostrannosť zamerania, ale naopak, rozširovanie obzoru svojho vnímania pri pevnom zachovaní si vnútornej ušľachtilosti.

T. L.