Bije zvon Slobody, čujte ho národy...

Jozef Miloslav Hurban
(1817-1888)

Jozef Miloslav Hurban, rodák z Beckova, patrí k najaktívnejším a najvýznamnejším predstaviteľom slovenského národného a literárneho života 19. storočia. Národne a literárne sa začal angažovať pod vplyvom svojho učiteľa Ľ. Štúra počas štúdia na lýceu v Bratislave. Patril medzi najaktívnejších členov Spoločnosti českoslovanskej pri Evanjelickom lýceu v Bratislave – neskôr Ústavu reči a literatúry československej.

V evanjelickom prostredí pretrvával vplyv češtiny. Aj táto skutočnosť viedla štúrovcov k tomu, aby hľadali cesty na zjednotenie všetkých Slovákov bez ohľadu na konfesiu. Za hlavný prostriedok zjednotenia považovali jednotný slovenský jazyk. Táto myšlienka sa „pretvorila v život“ na schôdzi, ktorá sa konala v Hlbokom u J. M. Hurbana v júli roku 1843. Na hlbockej fare sa stretli Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža a Jozef Miloslav Hurban. Prijali rozhodnutie: uzákoniť spisovnú normu tzv. Śtúrovu slovenčinu. Za základ jazyka prijali stredoslovenské nárečie.

J. M. Hurban v časopise „Zrkadlo Slovenska“ vydávané v Pešti v roku 1844 ideovo odôvodnil kmeňovú svojbytnosť Slovákov a prijatie slovenčiny. Literárny almanach NITRA vydávaný J. M. Hurbanom v rokoch 1843–53 a 1876–77 bol ako prvý písaný a vydávaný v literárnom jazyku Štúrovej slovenčiny. Vďaka tomu sa začalo šírenie jednotného slovenského jazyka po celom území. Okrem toho bol M. Hurban spoluzakladateľom národno-kultúrneho spolku Tatrín (1844). Vydával časopis Slovenské pohľady na vedy, umenie a literatúru. Popri organizačnej a vydavateľskej činnosti sa venoval písaniu vlasteneckej a ľúbostnej lyriky.

V štúdii „Slovensko a jeho život literárny“ (1846–51) položil základy slovenskej literárnej historiografie.

J. M. Hurban zohral mimoriadne významnú dejinnú úlohu v organizovaní Slovenského národného povstania v rokoch 1848 – 1849. Rok 1848 bol rokom revolúcií v Európe, ktoré ovplyvnili aj vývoj Rakúsko-uhorskej monarchie. Uhorský snem 15. marca 1848 prijal Zákon o zrušení poddanstva. Národy monarchie Česi, Maďari, Chorváti, Slováci sa začali dožadovať svojich práv.

Revolučný prevrat J. M. Hurban privítal básňou „Bije zvon slobody, čujte ho národy“. Táto báseň sa stala národnou piesňou, ktorá rozochvela tisíce sŕdc slovenských dobrovoľníkov a roduverných Slovákov v meruôsmych rokov. Pripomeňme si úryvok z nej:

Bije zvon slobody, čujte ho národy,

kto ho nepočuje, obanuje

I my čujme bratia, zvon zlatej slobody,

kým nazapečatia nám ho zas národy:

Nech sa po Tatrách reč naša ozýva,

v súdoch, diétach, nech aj ona býva!

Krv, pot a mozole zná naša krajina,

lež čo sme v nej boli - zná rodina;

Boli sme v nej, boli ako v klietke vtáci,

ale teraz hor´ sa na nohy Slováci!

Spolu s Ľudovítom Štúrom, ktorý bol v tom čase poslancom Uhorského snemu za Zvolen, sa J. M. Hurban stal hlavným organizátorom Slovákov v boji za ich práva. Je autorom príhovorov „Bratia Slováci“, ktoré vyšli vo Viedni. Na verejnom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši 11. mája 1848 predložil Žiadosti slovenského národa. Zúčastnil sa s Ľ. Štúrom i ďalšími slovenskými národovcami Všeslovanského zjazdu v Prahe. Odtiaľ odišiel na zasadanie Chorvátskeho snemu, aby podporil boj Chorvátov za svoju samostatnosť a získal podporu aj pre Slovákov. V septembri sa vrátil na Slovensko a postavil sa do čela slovenských dobrovoľníkov. Na Myjave 17. septembra 1848 bolo oznámené vy-tvorenie Slovenskej národnej rady. J. M. Hurbana zvolili za jej prvého predsedu. Spolu s dobrovoľníkmi prešiel celé Slovensko.

Po potlačení povstania bol súdený a postavený pod policajný dozor. Počas Bachovho absolutizmu sa politicky odmlčal a venoval sa náboženskej spisbe. Za dielo „Náuka náboženství kresťanského“ mu univerzita v Lipsku udelila doktorát teológie.

Politicky sa znovu začal angažovať od roku 1859. Začal vydávať Cirkevné listy. Vo februári 1861 predložil viedenskému Ministerstvu vnútra Memorandum národa slovenského. Organizačne sa podieľal na zvolaní Slovenského národného zhromaždenia v Martine. Stal sa zakladateľom a členom výboru Matice Slovenskej. Zo slovenských politikov najostrejšie vystúpil proti princípom rakúsko-uhorského vyrovnania. Za svoje články, ktorými vystúpil proti prijatiu národného zákona č. 44/1868 okliešťujúceho práva slovenského národa a iných národností, žijúcich v Uhorsku, nazvaných „Pravdivé slovo“ a „Čomu nás učia dejiny“ zverejnené v Pešťbudínskych vedomostiach bol odsúdený na pol roka do žalára do Vacova a dostal tiež 400 zlatých pokuty.

Čitateľ si iste so záujmom prečíta dôvod, pre ktorý bol J. M. Hurban odsúdený. Súd ho odsúdil za tento výrok:,,Hoci sú Slováci v Uhorsku autochtónni a ich sídla sú súvislé, ich reč, mravy, dejiny, stáletiami oprávnené ako domáce a svojprávne, predsa si Maďari dovoľujú popierať ich a strhli k tomuto postupu i slovenských zemanov, ktorí za latinizmu mali slovenské povedomie a za maďarizmu ho ľahkomyseľne strácajú.“

Po zatvorení slovenských gymnázií a zákaze Matice slovenskej na protest proti maďarizačnému útlaku chcel vydávaním almanachu Nitra vytvoriť,,Československú literárnu jednotu“. Tento pokus bol však nereálny. Do väzenia bol znova odsúdený v roku 1875 za uverejnenie Abaffyho článku v Cirkevných listoch.

J. M. Hurban v posledných desaťročiach svojho života napísal dve významné historicko-memoárové práce: Životopis Ľudovíta Štúra a Rozpomienky, ktoré boli postupne zverejňované v Slovenských pohľadoch v rokoch 1871–1887.

J. M. Hurban zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom. Tak ak bol jeho život rušný, rušné boli i posledné dni spojené s jeho pochovaním. Hlbočania, vážiaci si svojho dlhoročného farára, mu vykopali hrob na najčestnejšom mieste na cintoríne. Na príkaz vtedajšieho predstaviteľa maďarskej vrchnosti – senického slúžneho Tótha, bol hrob zahrnutý. Slúžny určil vykopať hrob na starom cintoríne, kde sa už od roku 1838 nepochovávalo. Aj dnes po viac ako 115 rokoch každý súdny človek musí spoznať nespravodlivosť vtedajšej štátnej moci. To však na veľkosti zosnulého nič nezmenilo.

Význam básne

Ak sa zameriame na vyššie uvedený úryvok básne „Bije zvon slobody, čujte ho národy“, zistíme, že pozostáva z veľmi emotívnych a symbolicky silných slov: zvon, sloboda, národ, zapečatenie, súd, krv, pot, mozole, klietka, vtáci a pod. Je zaujímavé, že podobné pojmy so silným nábojom nájdeme sústredené na malom priestore aj v iných národno-buditeľských básňach či piesňach. Spomeňme si len na slová národnej hymny: blýska sa, hromy, divo, bijú.

O čom svedčí časté používanie týchto silných slov?

Formujúce sa Slovensko dlho bojovalo o svoju identitu v neľútostných podmienkach, a to vybudilo temperament slovenského ducha k veľkej horlivosti, ba až k ohnivej „horkokrvnosti“. Ak bude táto horlivosť ovládnutá zrelým duchovným nadhľadom a citovosťou, môže byť pre národ jedinečnou a nenahraditeľnou posilou na ceste k duchovnej slobode aj v obdobiach najťažšej núdze. Ak však ovládnutá nebude, prerastie do pokriveného a chorého nacionalizmu, ničiac ďalší vzostup národa.

Jednou z najvýznamnejších úloh Slovenska ako celku má byť preto poctivá snaha o ovládnutie dvoch polarít, zastúpených v povahách jednotlivcov:

1. Spomenutej národnej ohnivej temperamentnosti, podmienenej zložitým a „tvrdým“ formovaním sa Slovenska.

2. Celkovým nezáujmom o spolu-patričnosť k národu, ktorá otvorením sa európskemu priestoru, obzvlášť mladým ľuďom, hrozí. Tento posun možno pozorovať napr. na odievaní i vyjadrovaní, z ktorého sa prvky vlastnej kultúry celkom vytrácajú.

Na záver si položme otázku: Ako by súčasné tzv. demokratické smerovanie Slovenska vnímal J. M. Hurban či Ľudovít Štúr? Boli by uspokojení všeobecne upevňovaným dojmom, že výsledky hospodárskeho rastu národa sú jediným meradlom jeho hodnoty? Alebo by sa usilovali o rozšírenie poznania toho, že národ má aj iný, vyšší cieľ ako len hospodársku stabilitu, podporujúcu konzumný životný štýl obyvateľov.

Pred 160 rokmi bojovalo rodiace sa Slovensko proti národnostnému útlaku zo strany iných národností. Dnes musí bojovať s ešte silnejším nepriateľom: vlastným neovládnutým temperamentom, neznalosťou vlastných koreňov a pohodlnosťou spoznávať vlastné vývojové predurčenie v priestore moderných stredoeurópskych krajín; predurčenie, ktoré bude možné naplniť len vtedy, keď kultúrno-duchovné a spoločenské korene národa zachované a budú sa slobodne rozvíjať.

Z archívu redakcie