Slovenskí spisovatelia a umelci: kam kráčame?

Pozrime sa na súčasné umenie (či už spisovateľské alebo divadelné, napr. pri modernom reprodukovaní klasických diel) z čisto ľudského hľadiska. O čom svedčí stale častejší výskyt vulgarizmov, obnažovania ľudských tiel pod pláštikom „novátorských a progresívnych metód v umení“, alebo v mene vlastnej osobitosti a originality prejavu? Spočíva v týchto prejavoch skutočný pokrok alebo prejav kultúrneho znecitlivenia, ktorý ak má byť prekonaný, je potrebné divákovi všetko okoreniť?

V tejto súvislosti si je treba položiť zásadnú otázku: Vedia vôbec súčasní slovenskí spisovatelia, čo je skutočným poslaním umenia a aký by mal byť jeho prínos spoločnosti? Tušia aspoň trochu, k čomu má smerovať ich práca a aký má vlastne zmysel? Pri čítaní väčšiny ich diel, či už prózy, alebo poézie sa vnímavému čitateľovi neodbytne natíska jediná odpoveď – nie!

Súčasní autori neraz zapierajú svoje živé cítenie a neraz práve  pre „svetskú slávu“ prekračujú hranice prirodzeného a zdravého prejavu. Hranice, ktorých prekročenie musí nevyhnutne prinášať morálnu ujmu, rozvrat pomerov v spoločnosti a nakoniec, v nepodplatiteľnom súkolesí železnej spravodlivosti, zodpovedajúci spätný účinok i samotnému pôvodcovi.

Tak napríklad v období pôsobenia štúrovcov, to znamená pred necelými dvesto rokmi, malo ešte umenie svoju pravú tvár a plnilo svoje skutočné poslanie: zušľachťovať, povznášať a pozdvihovať! Jednotlivcov a celý národ!

Toto ukazovanie smeru k vyššiemu, vznešenejšiemu, harmonickejšiemu a dokonalejšiemu je teda jedným z najvýraznejších znakov pravých umelckých snáh všetkých dôb a skutočným poslaním umenia v spoločnosti,

Žiaľ, súčasné umenie sa vo väčšine prípadov doslova spreneverilo svojmu vysokému poslaniu a práve naopak, stalo sa vlajkovou  loďou morálnej špiny, nízkosti, prázdnoty a povrchnosti. Namiesto toho, aby umelci dneška využívali svoj talent pozitívnym spôsobom a svojou tvorbou budovali, hľadali východiská a ukazovali cesty k zlepšeniu a zušľachteniu života, iba deštruujú a ničia, osobne profitujúc na ľudskej slabosti.

Naozaj smutná je teda prevažná časť tvorby súčasných slovenských, neraz i renomovaných autorov, ktorých diela sú v ostrom protiklade so snaženiami a ušľachtilými cieľmi spomínaného, veľkého vzopätia slovenského národa v tvorbe štúrovcov a samozrejme, i v protiklade s poslaním umenia vôbec!

Uveďme si ako príklad dnešné používanie vulgarizmov, ako „moderného“ jazykového prvku. Slová, pochádzajúce z periférie spoločenského života, slová nízke a človeka nedôstojné sa zrazu stávajú úplne normálnymi a akceptovanými. Táto “novota“ sa v snahe o „realistické a plastické literárne stvárnenie každodenného života“ postupne vnáša, ako úplne „prirodzený“ prvok do súčasnej literárnej tvorby, či už do prózy alebo do poézie.

Môžu ale veci evidentne zlé a nízke prinášať niečo dobré? Jednoduchý sedliacky rozum predsa jasne hovorí, že zlo môže prinášať iba zlo! Ak budeme siať burinu, nemôže vyrásť nič iného, ako burina! Ako je vôbec možné, že niečo tak jednoduché nedokážu pochopiť vzdelaní a rozhladení literárny tvorcovia? Veď spoločnosť, ktorá sa chce pozitívne vyvíjať, musí predsa úplne logicky preferovať iba hodnoty tomu zodpovedajúce a len tie vo všetkých smeroch podporovať!

A nakoniec ešte pár slov ku kritikom. Pôsobí naozaj veľmi zarážajúco, keď človek číta hlboké a erudované recenzie, zoberajúce sa žiaľ, iba kvalitou formy, či umeleckého výrazu, kým o vlastnej opodstatnenosti diela v zmysle možností jeho pozitívneho spoločenského prínosu niet ani reči.

Iste, dokonalosť, objavnosť a novátorstvo formálnej stránky musí byť nevyhnutnosťou, ale každá forma je predsa iba vyjadrením idey. A výška, sila, prínos a spoločenský dosah tejto základnej idey – vnútornej podstaty diela, sa už podobnej tvrdej kritike nepodrobuje. Priam pokrytecky sa „preciedza komár a prežiera slon“.

Takýto prístup však nakoniec smeruje k tomu, že i tá najväčšia nízkosť, špina a človeka nedôstojná zvrhlosť môže byť povýšená na „umenie“, ak sa zodeje do dostatočne a kvalitne prepracovanej formy. Tým sa potom spochybňujú a relativizujú, a to najmä v mladých ľuďoch, skutočné hodnoty, akými je ušľachtilosť, ľudskosť, mravnosť a podobne.

Pri takýchto argumentch sa ľudia zvyčajne zvyknú brániť poukázaním na zachovávanie slobody prejavu. Treba však ihneď podotknúť, že predovšetkým ľudia, ktorí v skutočnosti pojem „sloboda“ zrejme vôbec nepochopili. Áno,  máme mať slobodu, ale iba v zmysle slobodného  hľadania možností, ciest a prostriedkov k všeobecnému blahu a vzostupu celej spoločnosti! Kto uvažuje inak, kto pod pojmom „sloboda“ chápe voľnosť priechodu všetkým nízkostiam je v skutočnosti deštrukčným živlom!

Kto vnáša rozvrat a relativizáciu do duchovných hodnôt spoločnosti je jej škodcom! A ako s takým s ním treba potom aj zaobchádzať!

Je preto naozaj na čase, aby literárni tvcorcovia ukazovali nášmu národu cesty a ideály hodné nasledovania! Pri svojej práci by mali mať vždy v prvom rade na zreteli iba vysoké ľudské a morálne princípy! Písané slovo, prostredníctvom ktorého majú možnosť ovplyvňovať spoločnosť, má totiž obrovskú silu, ktorá by mala byť vedome využitá k povznášaniu národa.  Tento národ je totiž treba pozdvihovať a nie ešte viacej zašľapávať do bahna.

Ľuďom nie je potrebné ukazovať v umení nízkosť s odvolávaním sa na realitu. Cieľom umenia predsa nemôže byť len bezduché konštatovanie skutočnosti, ale poukázanie na východisko k niečomu hodnotnému. Veď z akého dôvodu je potrebné ukazovať ľuďom v umení realitu úpadku, keď v nej žijú až na výnimky celé desaťročia a dobre ju poznajú, neraz až do odporu?

Slovenskému literárnemu umeniu, ale aj celej našej spoločnosti treba preto popriať, aby čo najviac súčasných literárnych tvorcov pochopilo všetky tieto dôležité skutočnosti a aby ich zároveň dokázali i tvorivo zhodnotiť vo svojich dielach, ktoré tým zákonite nadobudnú úplne inú, omnoho vyššiu hodnotu, než tomu bolo doposiaľ.

             M. Š