Mor ho!

Samo Chalupka, autor tejto známej básne, nebol osobnosťou vodcovského typu. Venoval sa však literárnej i básnickej tvorbe, ktorou sa snažil prebudiť národnú hrdosť a túžbu po slobode, ale i burcovať k spravodlivému boju proti nedôstojnému národnostnému útlaku Slovákov. Viedlo ho k tomu poznanie toho, že nie je spravodlivé, aby národy zeme žili v porobe. A boli to práve jeho básne, ktoré prenikavým spôsobom zasahovali dušu prebúdzajúceho sa národa.

Aj keď básnická tvorba Sama Chalupku nebola veľmi rozsiahla, každému jeho dielu predchádzalo dôsledné a dlhodobé získavanie historických podkladov, súvisiacich s obsahom, ktorý chcel vyjadriť. Po dôslednej príprave potom aj celé mesiace nechával vo svojom vnútri dozrievať jednotlivé slohy básní tak, aby sa ich konečná podoba zachvievala v dokonalej harmónii formy a obsahu. Výsledkom bola potom obdivuhodná jednoduchosť a nevídaná údernosť veršov, vyvolávajúcich neraz i slzy dojatia u nadšených čitateľov.

            Žiaľ, väčšina našich súčasníkov ani len netuší, aké veľké a nadčasové hodnoty v sebe skrýva básnická tvorba Sama Chalupku. Hodnoty, ktoré sa s tvorby väčšiny dnešných básnikov a prozaikov takmer celkom vytratili.

            Prečítajme si teda úryvok z básne „Mor ho!“, aby sme odhalili skryté posolstvo, určené slovenskému národu súčasnej doby. Načerpajme z neho silu i odhodlanie, postaviť sa na stranu víťaza už dnes. Víťaza, ktorého štíty, hoci už pevne zomknuté, ešte stále prepúšťajú nových bojovníkov do svojich radov. Potom, keď bude boj vrcholiť, zomknú sa tieto štíty do oceľovej, jednoliatej a nepreniknuteľnej hradby a všetci tí, ktorí stále váhali, vyčkávajúc až do poslednej chvíle, zostanú stáť úplne bez ochrany pred pevne zomknutým, už nepriepustným múrom Svetla, vydaní napospas temnu, besnejúcemu v predtuche blízkej záhuby.

            Nech sú teda nasledujúce slová nášho veľkého básnika vzpruhou i prísľubom pre všetkých, čo sa usilujú o uplatnenie dobra vo svojom živote.

Mor ho!

(úryvok)

(...)

Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! —
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli. —
Lebo — veky to svedčia — vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. —
(...)

 A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Duchovný význam diela

Hlbší význam básne nepopisuje spoločenský boj Slovákov o zachovanie vlastnej samostatnosti proti cudziemu národu, ale súboj dvoch protichodných hodnotových princípov ľudského života, prejavujúcich sa v povahe jedného človeka v podobe lásky a nenávisti. Hlavným a jediným bojiskom, na ktorom národy bojovali o svoju samostatnosť, totiž nie je bojové pole, ale duša človeka, v ktorej duch bojuje o uplatnenie večných hodnôt pre svoje povznesenie i povznesenie celého národa.

To je skutočná podstata diela vyjadrená stručne a výstižne. Veď ak človek skutočne zvíťazí nad negatívnymi vlastnosťami vo svojej duši, kto môže byť jeho skutočným nepriateľom? Kto sa možne vzoprieť národu, tvorenému z takto povznesených a pripravených jednotlivcov?

Konečný boj Svetla a temna v duši človeka! V kom zvíťazia hodnoty lásky?  

Redakcia