Ako ďalej?    2. časť

zvládnutie tvorivej medziľudskej komunikácie

Predchádzajúca časť prednášky sa zamerala na dôležitosť znovu nájdenia múdreho vedenia národa, v ktorom má nastať ozdravenie v zmysle rozvíjania krásy, morálnej zodpovednosti jednotlivcov i materiálneho zázemia. Čitateľ sa mohol oboznámiť s niekoľkými znakmi, podľa ktorých je možné múdre vedenie národa rozpoznať od vedenia povrchného, prinášajúceho skazu namiesto tvorenia. 

Ďalším dôležitým predpokladom pre správne napredovanie každej spoločnosti je zvládnutie medziľudskej komunikácie.

Pre objasnenie podstaty pravej komunikácie je potrebné pripomenúť nesmierny význam tvorivej vôle ducha. Vôle, ktorá spontánne vzniká v ľuďoch, ak im záleží na spoločnom dobre bez vyvyšovania sa, a ktorá dáva rozdielnym názorom schopnosť dopĺňať sa navzájom, nie vytvárať rozkoly a nevraživosť. V predchádzajúcej časti bolo v tejto súvislosti spomenuté, že je to práve tvorivá vôľa ducha človeka, ktorá spája srdcia ľudí, aj keď ich mysle a názory sa rozchádzajú. Všetko toto platí o komunikácie aj všeobecne, pretože tvorivá vôľa ducha je základným predpokladom riešenia všetkých problémov. Dokonca možno povedať, že aj prípadná väčšia chyba človeka je ľahšie odpustiteľná, ak vyplývala z tvorivého záujmu o dobro, než menšia chyba, ktorej sa človek dopustil v stave necitlivosti, podliehajúc negatívnym pocitom.  

 Ďalej je však potrebné uvedomiť si tú dôležitú skutočnosť, že pravá komunikácia nie je založená na schopnosti rozprávať, ako sme dosiaľ zvyknutí, ale hlavne na schopnosti počúvať, čo dotyčný cíti. Veď ak je veľkým umením naučiť sa rozprávať o svojom názore či presvedčení, tak je ešte väčším umením dokázať mlčať a počúvať názor iného. Na rozprávanie totiž vystačíme často s učenosťou a vratkým temperamentom, ktorý z nás chrlí slová bez kontroly, ale na počúvanie musíme nadobudnúť to najcennejšie - veľkosť ducha, prejavujúceho sa seba ovládaním, pokornou trpezlivosťou pripravujúcou v duši pôdu  na tiché a presné rozpoznanie Pravdy od klamstva.

 Skutočná komunikácia medzi ľuďmi však prebieha vtedy, keď mlčia, nie keď rozprávajú, pretože slová sú len zhmotnením ich tichého, predchádzajúceho spojenia. Ticho je v tomto smere dôležitejšie, než aktívna práca so slovom, pretože práve ticho vytvára slovám základ trvania a dáva im zbližujúci účinok a rýdzi obsah. Súčasná komunikácia je však opačná, pretože najskôr sa snaží dávať slovami určitý význam a až neskôr hľadá cestu tichého spojenia. Žiaľ, aj preto je mnoho rozvratov v našich životoch. 

Skutočná osobná komunikácia dokáže napomôcť spolupráci rôznych ľudí taktiež preto, že v tichu prináša vzájomné duchovné dopĺňanie sa pri výmene energií a jemných žiarení, nezávislých od samotných slov. Plnohodnotný veniec žiarení prirodzene bráni rozkvetu nedorozumení a plytkosti, ktorej sa dobre darí, ak komunikáciu vyradíme, alebo ju obmedzíme len na príležitostný telefonický kontakt či počítač. Samozrejme, len keď nad všetkým bdie tvorivá budujúca vôľa lásky a hľadania riešení.

 Naučiť sa správne komunikovať a v tichu počúvať znamená naučiť sa prirodzene hľadať riešenia prípadných problémov v medziľudských vzťahoch vždy najskôr v sebe a vo vlastnej premene, nie v blízkych. To je nesmierne cenná hodnota pre život, pretože nemáme žiadne právo klásť požiadavky na iných, ani tie najmenšie, ak si nekladieme najprísnejšie požiadavky najskôr sami na seba.

Pochopíme tiež, na svoje prekvapenie, že mnoho hovoriť v súčasnom význame, neznamená vždy mnoho si povedať a že väčšina súčasných snáh, maskujúcich sa pod pláštikom komunikácie, nie je nič iné, než jednostrannosť „dávania“ bez schopnosti prijímať spätnú väzbu a pracovať s ňou, dávajúc ju do hlbších súvislostí. Súčasná komunikácia nie je teda komunikácia, ale skôr tichý vnútorným monológom jednotlivca, pri ktorom počúvajúci nie je rovnocenným partnerom, ale skôr obeťou tých túžob, ktoré hovoriaci nedokázal činom uskutočniť, neraz pre svoju osobnú slabosť či neschopnosť. 

Naučiť sa komunikovať znamená splniť požiadavku, ktorú kládol Kristus na nás slovami: „Vaša reč buď Áno, alebo Nie“! Oni nehovoria nič o malom počte slov, ktorý musíme dodržiavať, ale vyzdvihujú jednoznačnosť významu a čestnú priamosť. Keď v nás ožije túžba byť pravdivými a priamymi ľuďmi, stručnosť sa v našej reči dostaví zákonite, ale až v druhom rade, ako následok schopnosti vecne komunikovať. A čas, ktorý bude takto nami ušetrený, nebude nám darovaný na bezduché asketické mlčanie, ale na to, aby sme rozvíjali novú komunikáciu v duchu a boli radostnými.

Podobne, ako mnohovravnosť spôsobuje rozvrat, tak v umení múdro komunikovať spočíva základ trvania všetkého zdravého, teda i národa. Komunikácia nie je však chvíľkový dej, ale jedná sa o nikdy nekončiaci proces duchovného, duševného pôsobenia jednotlivca na okolie a spätne. K tomuto okoliu patrí aj príroda so všetkými formami, ktoré nažívame živou a neživou prírodou. Má však význam začať sa učiť komunikovať, pretože zvládnutie komunikácie otvorí cestu k pravdivosti a úprimnosti. Potom sa každé vyslovené slovo stane prieplavom nových prúdov duchovných energií, ktoré budú liečiť a osvetľovať cestu v každom nečase.

Redakcia